Štefan Bočkaj

Štefan Bočkaj

Štefan Bočkaj, maďarsky: Bocskay István. Štefan Bočkaj sa narodil 1.1.1557, Kluž zomrel 29.12.1606, Košice. Štefan Bočkaj bol príslušník bohatej sedmohradskej magnátskej rodiny, Štefan Bočkaj vodca jedného z protihabsburských stavovských povstaní, Štefan Bočkaj sedmohradské knieža a uhorský protikráľ.

Štefan Bočkaj

Štefan Bočkaj – Dectvo

Štefan Bočkaj sa narodil sa roku 1557 v Kluži (rumunsky Cluj) vo väzení, kam uvrhol jeho otca Juraja (György) Bočkaja a matku Krisztina Sulyok sedmohradský vojvoda Ján Žigmund Zápoľský a to za to, že presadzovali záujmy Habsburgovcov v Sedmohradsku. Štefan Bočkaj bol vychovávaný na cisárskom dvore vo Viedni a neskoršie v stovežatej Prahe.

Štefan Bočkaj – Politické začiatky

Ako devätnásťročný Štefan Bočkaj sa vrátil na svoje majetky do Sedmohradska, ktoré v tej dobe stálo v opozícii proti habsburskej moci. Sedmohradsko bolo v tej dobe formálne samostatným kniežatstvom začleneným do Uhorska a tvorilo akúsi nárazníkovú bariéru medzi Turkami a Habsburgovcami. Avšak bolo podporované vojensky aj tureckým sultánom, a tak zároveň do značnej miery vydané na milosť a nemilosť Osmanskej ríši.  Štefan Bočkaj patril k habsburskofilskej časti sedmohradskej šľachty, aj keď sám vyznával kalvinizmus.

V roku 1592 ho jeho príbuzný, existujúci sedmohradský knieža Žigmund Báthory (jeho bratanec), menoval hlavným varadínským kapitánom, stal sa Štefan Bočkaj jedným z najvýznamnejších a najsilnejších mužov sedmohradskej politiky. Rok na to začala otvorená vojna s Turkami a Sedmohradsko bolo v niezávideniahodnej situácii.

Stálo totiž pred rozhodnutím, ako sa zapojiť do vojny a nestratiť pritom aspoň takú nezávislosť, akú malo doteraz. V manévroch, kde dôležitú úlohu zohral aj Štefan Bočkaj, boli osobnosti pro – tureckého postoja zajatý a popravený a už v roku 1594 začali sedmohradské jednotky boj s Turkami.

Pod osobným velením Štefana Bočkaja zvíťazili v niekoľkých bitkách a po zrážke pri Giergiu, kde uhorské vojská spojencov rozprášil časť ustupujúcich vojsk pašu Sinana, stúpla jeho povesť a Štefan Bočkaj začal byť vnímaný ako celkom schopný veliteľ.

Keď sa v roku 1598 Žigmund Báthory zriekol trónu, krajinu napriek protestu veľkej časti sedmohradskej šľachty prepustil Habsburgovcom, vrátane bočkajovských majetkov. Pri taktizovaní Báthoryovcov medzi Habsburgovcami a Turkami, na ktorom sa Štefan Bočkaj osobne podieľal, sa dostal až do politickej izolácie. Štefan Bočkaj, ako starý prívrženec cisára tento krok podporoval, ale moc vďaky za to nezískal.

Varadínský hlavný kapitanát pripojili ku košickému a Štefan Bočkaj bol zbavený titulu hlavného kapitána. Načas sa stiahol do úzadia a jeho postoj k Habsburgovcom sa zmenil. Udalosti potom dostali rýchly spád. Väčšina sedmohradskej šľachty sa postavila proti habsburskému usadeniu na sedmohradský stolec a Štefan Bočkaj, ktorý si medzitým opäť získal dôveru Rudolfa II., rozhodnutím sedmohradských stavov prišiel o svoje majetky.

Štefan Bočkaj, ktorý niekoľkokrát bezvýsledne žiadal cisára o navrátenie svojich sedmohradských majetkov, sa začal čoraz viac zbližovať s opozičnou uhorskou šľachtou.

Dôležitú úlohu pri jeho rozhodovaní potom zohral list, v ktorom generál cisárskych vojsk oznamuje cisárovi, že Bočkajove majetky sú už rozdelené, a tak sa mu už nemôžu navrátiť. V roku 1603 odišiel Štefan Bočkaj do Prahy, aby sa osobne ospravedlnil cisárovi Rudolfovi, ten ho však uvrhol do „ctihodného väzenia“.

Po návrate sa utiahol na svoje bihorské majetky. Roku Pána 1604 získava Štefan Bočkaj tajný prísľub od Turkov, ktorí sú už niekoľko rokov vo vojne s Habsburgovcami, že budú podporovať jeho úsilie získať titul sedmohradského kniežaťa a zahraničná emigrácia bola tiež ochotná ho uznať za hlavu Sedmohradska, ak sa postaví na čelo protihabsburského odboja.

Uprostred rokovaní s Turkami a uhorskou emigráciou potom nečakane nastali udalosti, ktoré nikto nečakal, najmä nie sám Štefan Bočkaj. Cisár mu vrátil jeho sedmohradské majetky. Štefan Bočkaj ihneď prerušil styky s Turkami aj uhorskou emigráciou, ale sled udalostí a náhod chcel, aby svojmu osudu stáť v čele povstania neunikol.

Pri jednom z útokov cisárskych oddielov na tábor uhorských utečencov, sa dostal do rúk žoldnierov dolomán (vojenský kabát) vtedy ešte mladého Gabriela Bethlena a v ňom jeho list Bočkajovi. Gábor Bethlen v ňom nabáda biharského pána, aby sa postavil do čela povstania proti Habsburgovcom.

Hlavný hornouhorský kapitán Barbiano di Belgiojoso nariadil ihneď odobrať Bočkajove majetky. Ten sa však postavil na odpor so zbraňou v ruke.

Barbiánov veliteľ Cyprián Concini, keď spočiatku bez odporu obsadil majetky v Siniobe, v Kereki už narazil na organizovaný odpor a bol s pomocou hajdukov pod vedením Štefana Egriho, ktorého veliteľ hradu najal, odrazený a zahnaný. Hajdúsi sa potom stali rozhodujúcou bojovou zložkou Bočkajovho povstania.

Štefan Bočkaj – Hajdúsi

Hajdúsi tvorili osobitnú ozbrojenú vrstvu, charakterizujúce túto nepokojnú dobu. Hajdúsi (maďarsky hajtó – pohonič dobytka) boli pôvodne ozbrojení pastieri, ktorí žili na okraji spoločnosti a vyznačovali sa neskrotnosťou, divokosťou, smelosťou a krutosťou. Zachovali sa napríklad údaje o tom, že podnikli útok na hradby len so šabľami v rukách.

Istý nemecký vedec popísal, ako hajdúsi pri obliehaní Ostrihomu, aby ešte viac nahnevali Turkov, pred ich očami na dosah prudkej streľby nepriateľa začali tancovať svoj Hajdúsky tanec priamo v hradnom priekope.

Pôsobilo to, akoby ani neboli v blízkosti smrti, ale na svadbe. Iný Hajdúšsky bojovník údajne potom, čo ho Turci napichli na kôl, cez strašné a ukrutné muky pokojne fajčil fajku.

Turci vôbec považovali Hajdúchov práve pre ich spôsob boja a divokosť za svojich najnebezpečnejších nepriateľov v Uhorsku.

Keď sa Štefan Bočkaj po úspechu pri obrane hradu Kereki rozhodol prerušiť zhromažďovanie Barbiánových jednotiek nečakaným útokom na jeho najkvalitnejšie sily medzi Álmosdom a Diosigom roku 1604, konal prezieravo.

Žoldnierom, na ktorých hajdúsi podľa vžitého zvyku zaútočili v noci, velil plukovník Ján Petz. Bočkajovci nechali prejsť jazdectvo s Petzom a zaútočili na pechotu a tým ju odrezali od jazdectva, ktoré sa nemohlo rýchlo vrátiť a v lese rozvinúť.

Petz bol zajatý a jeho oddiely zničené. K Belgiojosovi dochádzali rôznorodé správy o sile nepriateľa. Rozhodol sa teda dezinformovaný stiahnuť do opevneného Varadínu (Oradea) a odtiaľ do Tokaja. Tým teda prenechal defacto bez väčšieho boja sedmohradské a zátiské oblasti Bočkajovi a svojou váhavosťou zároveň poskytol čas a možnosť hajdúchom, aby sa sformovali a prevzali bojové akcie do svojich rúk.

Barbiano di Belgiojoso akoby sa nevedel premiestňovať vpred, stále len ustupoval k Rakamazu, kde s časťou svojich vojsk prekročil Tisu. Druhú časť jeho oddielov, ktoré zostali na ľavom brehu rieky, Štefan Bočkaj prepadol a zničil.

Barbiano sa opäť neodhodlal pomôcť ohrozeným a urýchlene ustupoval ku Košiciam. Aké však bolo jeho prekvapenie, keď ho mešťania odmietli vpustiť za hradby mesta. Vojaci ho začali opúšťať a časť z nich bol pre nedostatok financií nútený prepustiť sám.

Na Spišský hrad už dorazil len s niekoľkými prívržencami a odtiaľ poslal žiadosť k cisárovi o pomoc. Zatiaľ si Štefan Bočkaj rozložil svoj hlavný stan v Debrecíne, vyvíjal horlivú činnosť, aby získal podporu širokého okolia. Na jeho stranu prešiel veliteľ hradu Kalle aj veliteľ hornouhorských jednotiek táboriacich pri Siskove Valent Druget z Humenného.

Medzitým hajdúsi pod velením Blažeja Németiho a Blažeja Lipaia prenasledovali Barbiana a snažili sa oslabiť jeho sily. Krátko po odchode cisárskeho veliteľa z okolia Košíc, sa tu koncom októbra 1604 objavil Lipai. V meste zavládla neistota a napätie.

Ako sa ihneď vzápätí ukázalo, ich obavy boli oprávnené. Hajdúsi začali zavádzať vlastný poriadok, vyplienili domy katolíkov a rozličným spôsobom ich prenasledovali a majetok zámožných nemeckých občanov skonfiškovali.

Lipai zabral aj pokladňu kráľovskej komory a dal popraviť generálneho profóza, aby sa zmocnil jeho majetku. Tieto činy veľmi jasne ukazovali skutočnú tvár hajdúchov.

V novembri 1604 prišiel do Košíc aj Štefan Bočkaj a zriadil si tu hlavný stan. Tu Štefan Bočkaj spísal výzvu, v ktorej zdôvodňuje svoj odboj proti cisárovi a vyzval susedné stolice k spoločnej porade. Na zhromaždení potom vyhlásil za neplatné cisárske nariadenia, ktoré boli v rozpore s uhorskou stavovskou ústavou a vyhlásil slobodu vyznania pre protestantov.

Zasadnutie stavov potom s ťažkým srdcom odhlasovalo aj vojenskú daň pre potreby povstania a Štefan Bočkaj sa zaviazal, že bude brzdiť výstrelky hajdúchov, na ktoré stále dochádzali sťažnosti. Krátko po príchode Bočkaja do Košíc dorazil aj bohatý a pestrý zástup tureckého posolstva, ktoré prišlo zložiť Bočkajovi hold a ubezpečiť ho o podpore tureckého sultána.

Turci odovzdali nové athamé, ktoré vystavil v sultánovho mene veľkovezír z Budína. V liste bol Štefan Bočkaj oslovený takto:

“ Vznešená radosť veľkých kniežat, ktorí vyznávajú Ježiša medzi stavmi, ktoré nasledujú mesiáša, zvolený správca vecí bludářského kresťanského ľudu – knieža sedmohradské, kráľ uhorského národa, Štefan Bočkaj! „

Turkom jeho povstanie veľmi vyhovovalo a vodcovia povstania od začiatku počítali s tureckou pomocou aj politickou podporou, aj keď si uvedomovali, že si ich spojenci v prvom rade prihrievajú vlastnú polievku.

Okrem toho spojenectvo s tureckou mocou, s „nepriateľom celého kresťanstva„, stavalo Bočkaja do veľmi nepriaznivého svetla a vyvolávalo kritiku aj vo vlastnom tábore. Bez tureckej podpory si však Štefan Bočkaj netrúfal zabezpečiť sedmohradské kniežatstvo a účinne vzdorovať cisárskym zbraniam.

Medzitým Német a Lipai spôsobili úplný rozklad Barbiánových vojsk a získavali postupne mestá, hrady i zámky. Vedením nových vojenských akcií na cisárskej strane bol poverený generál Basta, ktorý v Hornom Uhorsku (Slovensko) a v Sedmohradsku pôsobil už šesť rokov a Štefan Bočkaj a Hajdúsi, ktorí predtým bojovali aj v jeho vojsku, nepodceňoval.

Akcie mal svojimi jednotkami podporovať aj dolnouhorský hlavný kapitán Sigfríd Kolonič. Obaja postupovali aj pred blížiacou sa zimou veľmi opatrne. Basta ešte v novembri 1604 dorazil do Gemerskej stolice k Fiľakovu a u Ožďian časť jeho síl narazila na vojenské oddiely Blažeja Németiho.

Ten velil asi štvortisícovej armáde oproti Bastovi, ktorý v tej dobe už disponoval s dvacaťtisíc mužmi, z toho desaťtisíc bolo pod jeho priamym velením. Basta v otvorenom boji, s ktorým hajdúsi mali len malé skúsenosti, Németiho porazil a dal ho hneď aj popraviť. Štefan Bočkaj vyrazil z Košíc s úmyslom stretnúť sa s Bastom v poli.

Velil asi 25-tisícovej armáde, ktorá však bola čo do kvality veľmi rôznorodá. Obe armády sa potom stretli neďaleko obce Edelény. Predvoj cisárskych postupoval od Rimavskej Soboty cez Putnok a stretol sa pri Edelény s Bočkajovým ľahkým jazdectvom.

Boj, ktorý začal zase ihneď skončil, akonáhle sa na bojovom poli objavil Basta s hlavnými silami. Bočkajova ľahká jazda sa odpútala a ustúpila do tábora k hlavným silám. Druhý deň Štefan Bočkaj prekročil Slanú a pohol sa za Bastom.

Chcel ho zničiť pri prechode jeho jednotiek cez rieku Bodvu, kde budú Bastove sily rozdelené. Zaútočil, ale skúsený Basta ho očakával pripravený a odrazil útok. Napriek tomu, že potom Basta zabezpečil okolité vyvýšeniny, Bočkajovi sa podarilo obkľúčiť a uzavrieť celé údolie a vytlačiť bastu z kopcov dole.

Cisárske vojská sa ocitli v pasci. Basta si uvedomoval, že čas pracuje pre povstalcov, a že nemá inú možnosť, ako čo najrýchlejšie zaútočiť. Tak začal aj konať a jeho žoldnieri získali prevahu. Zmocnili sa diel a keď sa Bočkajovo jazdectvo dalo na útek, ponechajíc pechotu svojmu osudu, nebolo o Bastovom víťazstve pochýb.

Avšak ešte v decembri roku 1604 sa z povstaleckého centra pohlo niekoľko prúdov, aby rozšírili bázu povstanie aj v Dolnom Uhorsku a na území Sedmohradska. Pod velením bývalého Filakovského kapitána Františka Rédeya jeden prúd rýchlo postupoval a obsadil pevnosti Szadvár, Szendrö, opanoval Gemer aj Malohont a Vianoce trávil už pod Filakovským hradom.

Potom postupoval Rede s časťou svojich síl na západ, kde získaval jedno mesto za druhým. Začiatkom januára 1605 Štefan Bočkaj vyzval z Krupiny celú Hontiansku stolicu, aby sa pridala k povstaniu. Medzitým sa k nemu pridávali mnohé mestské posádky i turecké jednotky jágerského (Jáger – Eger) pašu a tatarské pomocné oddiely, takže Štefan Bočkaj disponoval asi s 10 tisíc mužmi.

Štefan Bočkaj – Povstanie

Cez svoje dve víťazstvá bol Basta donútený vývojom vojenských udalostí zostať v defenzíve. Nemal tiež dosť síl dobyť Košice, ktoré zostali verné Bočkajovi. Začiatkom roka 1605 začal Bočkaj z hajdukov formovať regulárnu armádu a v letnej ofenzíve disponoval armádou 40 až 60 tisíc mužov.

Aj keď ich vojenská kvalita bola rôznorodá, išlo o impozantnú silu, čo zapôsobilo nielen na protivníka, ale aj na Turkov. Začiatkom marca 1605 sa hajdúsi objavili v Turci a o niečo neskôr otvorilo svoje brány aj Fiľakovo.

Kolonič sa obmedzil len na obranu niektorých pevnosí, ale proti hajdúchom, ktorí kontrolovali čím ďalej viac hradov, miest a ich okolia, bol bezmocný. Basta sa snažil stretnúť niekoľkokrát s Bočkajom, ale ten sa mu úspešne vyhýbal, a tak nemohol cisársky generál zaznamenať väčší úspech. To doliehalo okrem nedostatku financií na morálku jeho armády a vojaci ho začali pomaly opúšťať.

Na druhej strane Štefan Bočkaj mal úspechy i v Sedmohradsku, a preto sa rozhodol pre väčšiu vojenskú akciu proti Bastovi pri Prešove. Pod velením hlavného hajdušského kapitána Mikuláša Šegneia začali útočiť na cisárske vojská.

Basta, ktorý nedostával posily a jeho vojsko bolo demoralizované, nakoniec s uľahčením prijal rozkaz arcikniežaťa Matyáša na ústup.

Tým sa dočasne cisársky dvor vzdal Horného Uhorska aj Sedmohradska. V lete 1605 spolu s Rédeym v Hornom Uhorsku operovali aj ďalšie zbory pod velením Šegneia a Valenta Drugeta, ktorí obsadili Hlohovec a Trnavu a zvíťazili v niekoľkých bitkách pri Prešporku.

Na severe získali aj hrad Likavu, Bytču a Strečno, ale Lietava a Orava zostali v rukách budúceho uhorského palatína a od roku 1602 aj kapitána preddunajských vojsk, grófa Juraja Thurza, ktorý sa k povstaniu nepridal.

Po ústupe Basty sa cisárske velenie spoliehalo hlavne na silnú pevnostnú líniu na Dunaji: Komárno – Ostrihom – Nové Zámky. Avšak onedlho aj táto línia bola narušená, keď Ostrihom obliehali a koncom októbra 1605 aj dobili silné turecké oddiely veľkovezíra Muhamed Lalla a Nové Zámky zatiaľ obliehali turecké oddiely pašu Sinan a hlavne povstalci pod velením Valentína Drugeta z Humenného, ktorý sa medzitým stal hlavným veliteľom Bočkajovho vojska.

Štefan Bočkaj dosadením Drugeta aspoň trochu paralyzoval divokých Hajdúchov. Po páde Ostrihomu sa časť tureckých síl presunula k pevnosti Nové Zámky a hrozilo, že sa Turci zmocnia aj tejto pevnosti. Zložitosť dobovej situácie a to, že Turci podporujú Bočkaja veľmi dobre znázorňuje nezvyčajná situácia.

Aby sa Turci neujali tejto významnej pevnosti chrániaci „kresťanský svet“ priamo, podľa dohovoru Štefana Illesházyho a arcivojvodu Mateja veliteľ obrancov vydal hrad do rúk Drugeta a Rédeya, keď mu predtým prisľúbili, že zabezpečia voľný priechod obrancom.

Štefan Illesházy predstavoval časť uhorskej emigrácie stojace na strane Bočkaja. Roku 1605 sa vrátil z Poľska a prispel k rýchlemu obsadeniu západných stolíc, ale na druhej strane sa od júna opäť uchádzal o priazeň cisárskeho dvora a uzavretie mieru s Habsburgovcami.

Viedli ho k tomu aj osobné záujmy. Hajdúsi začali vojensky operovať aj na území Moravy, kde mal Illesházy nemalé majetky. Už v máji 1605 hajdúsi obsadili územie od Strážnice až po Trenčín a po porážke najatých kozákov i Moravany, prešli až k Holešovu a zaútočili na Břeclav.

Potom pod velením kapitána Michala Cobora vpadali opakovane do okolia Břaclavi, vyplienili Kyjov a vtrhli smerom na Uherský Brod. Tieto vpády však vyvolali odpor domáceho obyvateľstva a moravská zemská pohotovosť usporiadala odvetné akcie.

Štefan Bočkaj tak stratil možnú podporu protestantských moravských stavov a vďaka krutosti hajdúchov stratil na Morave sympatie. Okrem toho hajdúsi v tejto dobe vpadli aj do Štajerska a okolia Viedne.

Štefan Bočkaj – Žitavský a Viedenský Mier

Bočkajove úspechy v Zadunajsku a hlavne v Sedmohradsku viedli k jeho zvoleniu za sedmohradské knieža v septembri 1605. V skutočnosti nebol Bočkaj v Sedmohradsku moc obľúbený, ale strach z jeho tureckých spojencov a vlastných vojenských síl prinútili šľachtu, aby sa pred ním sklonila.

V Sedmohradsku nechal v osobe Žigmunda Rákocziho svojho zástupcu a vrátil sa do Košíc. Potom sa stretol s tureckým veľkovezírom Mohamedom Lalla, ktorý mu menom sultána ponúkol kráľovský titul. Štefan Bočkaj však prijal Sultánovu korunu len ako dar a titul odmietol s odôvodnením, že Uhorsko už má korunovaného kráľa.

Nechcel si v jeho priaznivé situácii zmariť cestu k dohode s Habsburgovcami. Avšak potom musel Štefan Bočkaj niekoľkokrát urobiť rad opatrení na ochranu svojej osoby pred tureckým atentátom.

Po páde Ostrihomu a Nových Zámkov zostali z väčších pevností cisárovi len Komárno a Prešpork. Táto skutočnosť nútila panovníka, aby začal s Bočkajom vyjednávať, nehľadiac na to, že Štefan Bočkaj dosiahol aj významné diplomatické-politické úspechy.

Na sneme v Krupine na jeseň roku 1605 dostávali mierové dohody bližšiu podobu. Prišli sem aj zástupcovia miest a žúp, ako aj vyslanci cisára Žigmund Forgách, Benedikt Pográni a Juraj Thurzo. Na tomto sneme sa však ukázala dlhšiu dobu trvajúca nezhoda názorov v povstaleckom tábore.

Časť veľkostatkárov, šľachty a magnátskej skupiny pod vedením Illesházyho žiadala ukončenie odboja a uzavretie mieru. Naproti tomu hajdúsi, odkázaní z veľkej časti na žold a vojenskú korisť sa báli, že ak Štefan Bočkaj uzavrie mier, nebude už potrebovať ich služby a oni prídu o stály, aj keď mnohokrát nie pravidelný žold a rozhodovania v niektorých otázkach.

Drobná šľachta, zemania zase neboli spokojní s niektorými výsadami udelenými hajdúchom, pretože mnohý z nich dostali pozemky a boli povýšený do zemianskeho stavu. Pritom spôsob žitia, zvyky a kultúra väčšiny hajdúchov nespĺňala šľachtické požiadavky, aj keď rad drobnej šľachty nežila zrovna najušľachtilejším spôsobom a mnohokrát zaostala aj za radom mešťanov či bohatších statkárov.

Pritom odpor najvyššej, strednej aj drobnej aristokracie k hajdúchom mali svoje dávne korene. Veď hajdúsi často prepadával, plienili a rabovali ich panstvá, statky, mestá i dediny. Štefan Bočkaj preto musel vynaložiť veľké úsilie, aby predovšetkým hajdúsi so svojimi kapitánmi pristúpili na mier.

Na druhú stranu akési „poľudštenie“ hajdúchov, teda obdarenie ich pôdou a nasmerovanie ich na cestu slobodných roľníkov, malo za následok aj ich usadenie v určených lokalitách a oslabenie ich ozbrojených radov.

Štefan Bočkaj – Koniec pätnásťročnej vojny

Krupinský snem žiadal zabezpečiť náboženskú slobodu, zrušiť zákony o prenasledovaní protestantov, znovu obsadiť úrad uhorského palatína (miestokráľa), vrátiť uhorskú korunu z Prahy do Uhorska, na vyššie vojenské miesta dosadzovať ľudí z Uhorska a armádu na uhorskom území dopĺňať taktiež domácim obyvateľstvom.

Ďalej majetky skonfiškované pre neveru voči panovníkovi vrátiť pôvodným majiteľom, riešiť otázku Uherské kráľovskej kancelárie, udeliť amnestiu účastníkom povstania a riešiť ďalšie sporné otázky tykajúce sa Uhorska.

Na základe týchto požiadaviek potom viedol Illesházy rokovania o podmienkach mieru so zástupcami panovníka a arcikniežaťom Matejom. Nuž, neboli to malé požiadavky, ale v júni 1606 došlo konečne k podpísaniu mierových podmienok vo Viedni.

Štefan Bočkaj dosiahol, že ho uznali za sedmohradské knieža i jeho vládu nad Sedmohradskom a troma priľahlými stolicami i s hradmi Satu Mare a Tokaj. Cisár zaručoval takmer všetky body, ktoré povstalci predložili a o niektorých ďalších sporných otázkach mal rozhodnúť snem, ktorý sa panovník zaviazal čo najskôr zvolať.

Čo bolo dôležité, že mierom vo Viedni bola zaručená náboženská sloboda „všetkým stavom a poriadkom, kniežatám, zemanom, slobodným mestám, ako aj pohraničnému vojsku„.

Po uzavretí viedenského mieru sa 11. novembra 1606, na poli neďaleko miesta, kde sa vlieva Žitava do Dunaja, podpísal aj žitavský mier s Turkami. Tým vstúpil do platnosti aj viedenský mier a skončila sa tak pätnásťročná vojna s Turkami i povstania ktoré viedol Štefan Bočkaj. Štefan Bočkaj bol už koncom mierových rokovaní s Turkami ťažko chorý. Trpel nevyliečiteľnou vodnatosťou a v decembri roku 1606 zomrel.

Viedenský mier bol výrazným úspechom uhorských stavov a charakterizoval Bočkajovo povstanie ako povstanie stavovské. Uhorská šľachta si zachránila svoje stavovské výsady a vcelku úspešne vzdorovala vlne habsburského absolutizmu.

Pre poddaných výsledky povstania žiadne zmeny nepriniesli a aj naďalej mohli vyznávať len náboženstvo svojich pánov, na ne sa náboženská tolerancia nevzťahovala. Čo sa týka podpory Bočkajovho povstania Turkami, metódy povstaleckého vojska vzbudzovali v tomto smere pohoršenie.

Skutočnosť, že sa Štefan Bočkaj spojil s „nepriateľom kresťanstva„, Turkom, v zásadnej miere ovplyvňovalo myslenie obyvateľstva a to aj v mestách. Pustošenie v čase povstania spôsobilo, že aj protestantská časť obyvateľov dôrazne žiadala ukončenie vojenských akcií a uzavretie mieru s cisárom.

Naopak Bočkajovo povstanie malo do určitej miery vplyv na dočasné riešenie národnostnej otázky v mestách. Zákonnými článkami z nasledujúcich rokov sa totiž dosiahlo toho, že v slobodných mestách richtár, senátori a iné hodnosti sa mali voliť bez ohľadu na národnosť či náboženstvo.

Tento postup predovšetkým zmiernil výsadné postavenie nemeckého meštianstva na území Horného Uhorska. Po viedenskom mieri sa na Žilinskej synode nanovo organizovala v roku 1610 aj evanjelická cirkev na území Preddunajska, to jest západnej a strednej časti Horného Uhorska (Slovenska) pod ochranou oravského magnáta, palatína, grófa Juraja Thurzo.

Na čelo evanjelickej cirkvi bol dosadený Thurzov dvorný kazateľ zeman Eliáš Lány a ďalej Brezniansky kňaz Samuel Melík a Bojnický farár Izák Abrahamides. Túto oblasť potom spravovali títo traja tak zvaný Superintendent na čele svojich superintendencí („biskupstvo“).

Bočkajovo povstanie bolo len prvým z počtu protihabsburských stavovských hnutia 17. storočia. Vďaka neutíchajúcim absolutistickým snahám Habsburgovcov a porušovanie náboženských slobôd a bojom katolíckej cirkvi s novými superintendencemi, sa už v roku 1619 začal nový ozbrojený odboj proti Ferdinandovi II., Na čele ktorého stál sedmohradský knieža Gabriel Bethlen.

Zdroj: wikipedia.org, uhersko.com

---

Štefan Bočkaj

Nové Zámky v historickom, súčasnom FOTO a VIDEO zobrazení. Nové Zámky Fotoalbum

Nové Zámky Fotoalbum, mesto Nové Zámky v historickom, súčasnom Foto a Video zobrazení. Nové Zámky Fotoalbum je pre nadšencov histórie Nových Zámkov.

Našu stránku a dianie na nej môžete sledovat na Sociálnej Sieti Facebooku i na Google+

Naša webová stránka Nové Zámky Fotoalbum, je pre obyvateľov Nových Zámkov a nadšencov histórie Nových Zámkov. Stránka Nové Zámky Fotoalbum je Informatívneho charakteru, jej obsah sa snaží priblížiť obyvateľom, ale aj potencionálnym turistom mesta Nové Zámky jej históriu, aby mohli bližšie spoznať jej farebnosť a rôznorodosť. Stránka slúži k vzdelávaniu a rozšíreniu si svojich znalostí o histórii mesta Nové Zámky. Najdete u nás veĺké množstvo zaujímavostí o našom meste, jeho históriu, a veľké množstvo FOTO a VIDEO materiálu, ďalej zaujímavé miesta v našom meste i velké množstvo informácií o Osobnostiach našeho mesta, ktoré sa pričinili o jeho zviditeľnenie vo svete.