Gabriel Bethlen
Gabriel Bethlen pochádzal zo šľachtickej rodiny usadenej v Temešvárskej stolici. Jeho otec bojoval proti Turkom a neskôr pred nimi odišiel do Sedmohradska, kde sa mu dostalo podpory zo strany bohatého velmožského rodu Báthoriovcov. Tu sa v roku 1580 narodil aj Gabriel Bethlen.
Svoje prvé vojenské skúsenosti získaval už na prelome 15 a 16 roku svojho života v boji proti Turkom, kde bojoval roku 1595 aj pod Bočkajovým velením v bitke pri Giurgiu a diplomaciu sa učil na dvore sedmohradského kniežaťa Žigmunda Báthoryho.
Stal sa jedným z vedúcich činiteľov v okruhu utečencov a nadviazal kontakty s Bočkajom. V jeho povstaní potom nezastával významnejšie funkcie, aj keď sa stal sprostredkovateľom medzi Bočkajom a Turkami a pôsobil ako veliteľ na sedmohradských hraniciach.
Po Bočkajovej smrti mal spory s novým sedmohradským kniežaťom Žigmundom Rákoczim, ktorý hľadal oporu u cisárskeho dvora a potom aj s jeho nástupcom Gabrielom Báthorim. Roku 1613, podporovaný tureckým vojskom, vtrhol do Sedmohradska, vypudil Báthoryho a nechal sa stavmi vyhlásiť kniežaťom.
Na cisárskom dvore si uvedomovali, že na sedmohradský stolec zasadol energický muž a schopný diplomat s nemalými ambíciami, ktorému nebola cudzia ani vidina uhorskej, českej alebo neskôr poľskej koruny.
Cisársky dvor sa obával ohrozenia pomeru síl v Uhorsku, kde pokračoval vnútorný boj uhorskej šľachty proti habsburskému absolutizmu a potláčanie slobody vyznania, vo svoj neprospech, a preto cisár uznal Bethlena za sedmohradské knieža. Avšak Gabriel Bethlen ihneď od svojho nástupu na kniežací stolec realizoval diplomatické a vojenské akcie namierené proti cisárovi.
Rozvinul nemalú aktivitu, aby odrazil útoky Viedne, ktorá získala niektoré pevnosti a podporovala Bethlenovho rivala a protikandidáta na sedmohradský stolec Juraja Drugeta z Humenného. Muža, ktorý sa stal neskôr príčinou, alebo aspoň zámienkou Bethlenovho ústupu od Viedne a oslabenie spojeneckých vojsk pripravených „zúčtovať“ sa s Habsburgovcami.
Gabriel Bethlen proti Habsburgovcom
Matyášov viedenský dvor vrúcne pripravoval armádu. Hlavným cisárskym silám v počte 13 tisíc mužov velil gróf Buquoi, ktorý zaujal strategické pozície v okolí Českých Budějovíc a druhá časť pod velením grófa Dampierre strážila moravské a uhorské hranice.
Česi dostali na pomoc zo Sliezska a od Fridricha Falckého 4 tisíc mužov pod velením generála Mansfelda. Vojskám českých stavov, ktorým velil gróf Thurn sa hneď na začiatku podarilo zvíťaziť u Nových Hradov a koncom roka 1618 dobyl Mansfeld Plzeň a generál Hohenlohe operoval už v južných Čechách.
Keď na cisársky trón v marci r 1619 nastúpil Ferdinand II., České vojská sa pod Thurnovým velením nebezpečne približovali k Viedni. Medzitým sa však v samotných Čechách začalo šťastie obracať. Thurn musel ustúpiť a Buquoi s novými posilami sa chystal k rozhodujúcemu úderu. Avšak zastihla ho nečakaná správa – zo Sedmohradska vyrazil Gabriel Bethlen a rozhodne nie na pomoc Buquoiovi.
Gabriel Bethlen si uvedomoval, že ak chce realizovať svoje mocensko-politické zámery, tj v prvom rade spojiť Sedmohradsko s Uhorskom pod svoju vládu, prípadne získať českú korunu, prišiel vhodný čas. Dosiahol súhlasu i podpory časti protestantskej šľachty v Uhorsku, tureckého sultána a nadviazal kontakty s českými stavmi.
V Uhorsku sa mohol predovšetkým spoliehať na Juraja Rákocziho, jedného z najväčších veľmožov krajiny, a na župana Gemerskej a malohontskej stolice Juraja Séčiho. Z popredných uhorských protestantských veľmožov ho ešte podporovali Imrich Thurzo a jeho príbuzný, neskoršie Novozámocký hlavný kapitán Stanislav Thurzo.
Sympatizoval s ním aj František Batányi a G. Illesházy. Gabriel Bethlen si tiež uvedomil, že ak sa chce rýchlo spojiť s vojskami českých stavov, musí v krátkom čase prejsť územie Horného Uhorska. A to nebola situácia zase tak jednoduchá, pretože tu musíme pripomenúť, že uhorské stavy neboli v postojoch voči Bethlenovi a cisárskemu dvoru jednotné a uhorskej posily mal vo svojej armáde aj Buquoi.
Pod vedením Séčiho povstalci zaútočili 1. septembra 1619 na kláštorný hrad v Jasovej v abovskej stolici, kde toho času sídlil jagerský (Egerský) biskup a bez odporu ho obsadili. Rákoczi sa pokúsil zajať hlavného Bethlenovho protivníka Juraja Drugeta, ale tomu sa podarilo utiecť do Poľska. Rákoczi ani Gabriel Bethlen netušili, že to možno bola najväčšia chyba celej tridsaťročnej vojny.
O dva dni neskôr už Rákoczi stál pred bránami Košíc. Napriek tomu, že mesto bránil prívrženec cisára Ondrej Dóczi, nemal príliš veľkú posádku a navyše väčšina protestantských mešťanov pustila Rákocziho oddiely do mesta a Dóczi sa ocitol v putách. Potom sa u Rákocziho ocitli ďalší zástupcovia hornouhorských miest, ktorí sľúbili podporu Bethlenovi.
Medzitým sa vydal na cestu na čele hlavných vojenských síl aj sedmohradský knieža a v Debrecíne vyzval uhorskú šľachtu, stolice a mestá, aby sa pridali za slobodu vyznania a kraja na pomoc českým stavom.
V polovici septembra 1619 Gabriel Bethlen disponoval už 18-tisícovým vojskom. Ihneď ako dorazil do Košíc, sem zvolal poradu hornouhorských stolíc a ustanovil hlavný program a ciele povstania, ako aj hlavné body zahraničnej aj domácej politiky. Hlavným kapitánom Horného Uhorska bol menovaný Juraj Rákoczi.
Ešte v dobe Bethlenovho pobytu v Košiciach pokračovali vojenské akcie jeho veliteľov. Osvedčený Bočkajovi velitelia František Rede a Jiří Sejacie postupovali na Fiľakovo a Nové Zámky a sám Gabriel Bethlen potom smerom na Levoču, Kežmarok a Poprad.
Potom padla do rúk Bethlena aj strategická pevnosť Nové Zámky a 9. októbra vošiel do Trnavy, kde sa ubytoval v arcibiskupskom paláci. Vtedy už vedel, že českú korunu nezíska, pretože Česi si zvolili za kráľa Fridricha Falckého, očakávajúc od neho nemeckej a anglickej posily.
Gabriel Bethlen postupoval relatívne rýchlo, predovšetkým vďaka tomu, že veľká časť cisárskej armády bola nasadená v Čechách a na Morave. Tento postup však vo Viedni vyvolal zdesenie a o jeho vpád sa šírili rôzne správy, predovšetkým, že uhorské stavy Bethlena podporujú do jedného a že postupuje s veľkou armádou.
Skutočnosť však bola iná. Ako už bolo naznačené, tak časť uhorskej šľachty len vyčkávala a navyše Rákoczi, ktorý sa bál oprávnene vpádu Drugeta z Poľska, stiahol časť svojich jednotiek, a tak Gabriel Bethlen v Trnave nemal k dispozícii ani dvadsať tisíc mužov.
Po dohode s českou delegáciou poslal Gabriel Bethlen Thurnovi desať tisíc mužov pod Rédeiovým velením a sám sa potom vydal dobyť Prešpork. Tomu prišlo na pomoc okolo dvoch tisíc cisárskych vojakov, ale tie mešťania nepustili do mesta, a tak sa opevnili v predmestí. Gabriel Bethlen sa rozhodol pre okamžitý útok a v polovici októbra 1619 dobyl nemeckej pozície z dvoch strán.
Veľká časť žoldnierov padla a ich veliteľ Tieffenbach ustúpil za Dunaj. Ten istý deň Gabriel Bethlen vstúpil do Prešporku a zmocnil sa uhorskej koruny. Otvorila sa mu tak cesta priamo na Viedeň. Cisárovi Ferdinandovi II. nezostalo nič iné, ako pred Bethlenom opustiť svoje viedenské sídlo.
Habsburgovcom sa začala situácia vymykať z rúk. Vrelo to v Čechách, na Morave i v Uhorsku, dolnorakúske aj hornouherské stavy, stojace na strane Ferdinanda, nepočúvali. Rede sa spojil s Thurnom, ktorý tak získal nad Dampierre početnú prevahu a cisársky generál začal ustupovať a spojil sa s tiež ustupujúcim Buquoiem.
Obaja sa sťahovali na obranu Viedne nasledovaní Thurnovými, Hohenloheovými a Rédeyovými jednotkami. Pri prechode cisárskych jednotiek cez Dunaj sa strhol boj o predmostie, ktorý trval dva dni. Gabriel Bethlen síce zaútočil, ale rozhodujúcu bitku si nevynútili, a tak sa potom so spojencami zišiel v Prešporku na rokovaní.
Bol prijatý Bethlenov návrh na prekročení Dunaja pri Prešporku a útočiť na sústredené cisárske vojská. Avšak stavba mosta cez Dunaj bola pomalá, a tak sa Buquoiovi podarilo časť ľahkej Bethlenovej jazdy zatlačiť na druhej strane Dunaja. 25 novembra 1619 prešli spojenecké vojská cez Dunaj a útočili na viedenské predmestia. Rozhodujúcu bitku sa im však nepodarilo vyprovokovať. Oči Európy sa upierali na Viedeň.
Inu Buquoi a spol sa museli na budúcnosť pozerať dosť skepticky. Možnosť zásobovať mesto zvonku bránila pohyblivá Bethlenova ľahká jazda a vojenskú pomoc bolo možné očakávať len od Španielov. Avšak tá keby by dorazila, „tak by snáď skôr zaútočili Japonci„.
Na druhú stranu si musíme uvedomiť, že Buquoi velil dosť veľkej a skúsenej žoldnierskej armáde a okrem toho sami Buquoi aj Dampierre boli veľmi skúsení vojvodcovia. Čo by sa asi tak stalo, keby spojenci odrezali Viedeň od okolitého sveta a niekoľko mesiacov ju obliehali? Otázka na ktorú už nie je odpoveď. Došlo k nečakanej situácii, ktorá ovplyvnila celý ďalší priebeh udalostí.
Gabriel Bethlen a Hágská Aliancia
Juraj Druget z Humenného, ktorého Rákoczi ani Gabriel Bethlen nedokázali včas zneškodniť a ktorý pred nimi utiekol do Poľska, sa teraz na čele desiatich tisíc kozákov, ktoré mu dal k dispozícii poľský kráľ obrátil smerom k Uhorsku a vpadol cez Karpaty do hornouhorskej oblasti.
Rákoczi sa mu síce postavil na odpor, ale s oveľa menším vojskom a tak bol aj porazený. Po obdržaní týchto správ Gabriel Bethlen zanechal obliehanie Viedne a v rozhodujúcich chvíľach opustil svojich spojencov snažiac sa zachrániť situáciu v Uhorsku.
O niekoľko dní neskôr odtiahli z viedenského podhradia aj moravské a sliezske oddiely, ktoré sa stiahli do zimných táborísk. Ich príklad potom nasledovali aj Česi. Buquoi, Dampierre aj cisár si mohli zhlboka vydýchnuť.
Druget zatiaľ operoval vo východnej časti Horného Uhorska a 30. novembra došiel ku Košiciam a vyzval mesto, aby sa mu vzdalo. Mešťania vidiac, že Druget nemá dosť síl ani prostriedkov na dobývanie jeho požiadavky odmietli a Druget sa musel stiahnuť. Keď potom pochodil rovnako u Prešova aj Sabinova, stiahol sa do Poľska, kde čoskoro na to aj zomrel. Je otázkou akú vážnosť Drugetovmu vpádu do Uhorska pripočítať?
Podľa niektorých historikov Drugetov vpád Bethlenovi len poslúžil, pretože rovnako uvažoval o stiahnutí svojich jednotiek od Viedne, lebo snáď v úspech neveril a mohol svoje jednotky lepšie využiť v Zadunajsku či Rakúsku. Nech to bolo tak či onak, hlavný cieľ tejto diverznej akcie splnila.
Viedeň sa oslobodila zo zajatia a Gabriel Bethlen bol donútený ustúpiť. Uhorská šľachta už potom tak netrvala na boji proti panovníkovi, ale snažila sa hlavne o potvrdenie svojich „historických stavovských práv“ a legalizovanie držby majetkov získaných od cirkvi a katolíckych pánov.
Na sneme v Prešporku v decembri 1619 bola opäť vyhlásená sloboda vyznania a Gabriel Bethlen prijal titul kniežaťa (guvernátora) Uhorska. Tento titul mu zatiaľ uznal aj cisár, pretože si zatiaľ nemohol moc „vyskakovať“ a uzavrel s Bethlenom prímerie platné do konca septembra 1620.
Aj keď sa Gabriel Bethlen nezriekol spojenectva s Čechmi, tento krok mal nepriaznivý vplyv na ďalšie protihabsburské boje, pretože Ferdinand II. tak mohol sústrediť vojenskej sily proti českým stavom.
Gabriel Bethlen neveriac v urovnanie vzťahov s cisárom nenechal predsa len Čechy úplne v štichu a vyslal pomocné zbory na pomoc svojim českým spojencom a pripravoval sa na ďalšie vojenské akcie.
V lete 1620 zvolal Gabriel Bethlen do Banskej Bystrice snem, kde ho uhorské stavy zvolil za kráľa, ale korunovaný nebol. Podobne ako kedysi Bočkaj nechcel si uzavrieť všetky cesty k prípadnej dohode s Ferdinandom II.
Okrem toho si uvedomoval fakt, že turecký sultán, bez ktorého by si neudržal sedmohradský stolec, by mohol po ňom ako uhorskom kráľovi chcieť územné zisky.
Ale tým by si proti sebe popudil i uhorské stavy a viesť vojnu na viacerých frontoch by pre Bethlena znamenalo záhubu. V lete 1620 došlo na slovenskom území k zásadným posunom, ktoré boli čiastočne aj výsledkom zmien v zahraničnej politike.
Česi sa sklamali vo svojich zahraničných spojencov, pretože tí sa viac sústredili na obranu Falcka a do Čiech poslali len malú pomoc a anglický panovník taktiež nepomohol tak, ako sa očakávalo. Navyše sa cisár spamätal vďaka veľkej finančnej pomoci zo Španielska a v lete nastúpili vojská Ferdinanda II. a Maximiliána Bavorského do útoku, pripravená zúčtovať s českým odbojom.
Na to v auguste 1620 prešiel do nového útoku aj Gabriel Bethlen a začiatkom septembra sa časť predvoja dostala do bojov s Dampierrovými predsunutým jednotkami u Viedenského Nového Mesta. 22. septembra Gabriel Bethlen dobyl Nitru a akonáhle sa spojil Rédeym, prekročil pri Prešporku Dunaj.
Medzitým však Dampierre časť jeho síl porazil a Bethlenovi sa nepodarilo ani po opätovných útokoch dobyť pevnosť Hainburg. Naopak 8. októbra 1620, teda mesiac pred Bielou horou, zaútočil Dampierre nečakane na Prešpork z dvoch strán. Cisárski obsadili predmestie a ostreľovali mestské hradby.
Na poslednú chvíľu sa objavil Rákoczi, ktorý zhromažďoval vojsko pri Košiciach a teraz dorazil. Dampierre podnikol tri odvážne útoky na hradby, ale pri poslednom z nich padol. Ani Dampierrův zástupca Collato nebol úspešný a musel ustúpiť k Viedni.
Víťazstvo síce náladu Bethlenových vojsk pozdvihlo, ale aj vďaka obrane Prešporku vhodný okamih na úspešný útok a trvalejší úspech premeškal. Naopak Ferdinand II. i Maximilián Bavorský už riadili úspešný útok, ktorý vyvrcholil porážkou českých stavov v pamätnej bitke na Bielej hore 8. novembra 1620.
Vojenská porážka mala mimoriadne veľký politický význam. „Zimný kráľ“ Fridrich Falcký utiekol z Prahy, ktorá kapitulovala a vláda padla. Začiatkom roka 1621 sa vzdali aj sliezske a lužické stavy. Bielohorská katastrofa poznamenala celý ďalší vývoj dejín Čiech a Čechov.
Tieto udalosti mali aj negatívny vplyv na povstalecký tábor v Uhorsku. Na sneme v Trnave v januári 1621 bola s prevahou vyjadrená neochota prinášať ďalšie obete v prospech Bethlenovho hnutia. Taktiež Turci poukázali, že ich pomoc nie je zase tak vážna a cez Bethlenove protesty a vyhrážanie Budínsky paša obsadil Vacov a Turci napádali aj ďalšie uhorské mestá a dediny.
To poškodzovalo záujmy sedmohradského kniežaťa, pretože tieto výstrelky mali vplyv na nechuť uhorských protestantov podporovať ďalší odboj. Cez zimu potom nedošlo k väčším akciám. Buquoi získal Skalicu a Devín a hajdúsi zase niekoľkokrát vpadli na Moravu.
Začiatkom apríla 1621 získal Buquoi posily zo Španielska a jeho vojsko sa rozrástlo na 20 tisíc mužov. Preto sa rozhodol zaútočiť a Gabriel Bethlen bol nútený ustúpiť.
V tejto dobe ho opustili aj niektorí šľachtici, medzi nimi i Juraj Séči, ktorý dopomohol cisárskym získať Filakovo a Secano. Buquoiov postup po ľavom brehu Dunaja podporovali aj oddiely Mikuláša a Štefana Pálffy a v máji získal Buquoi Prešpork.
Collalto zase postupoval v Zadunajsku. V júni už stál Buquoi pred Novými Zámkami, ktoré bránil Stanislav Thurzo. Ten svojimi odvážnymi výpadmi získal mnoho zajatcov. Buquoi sa pripravoval s asi 13 500 mužmi na obliehanie, ale v júli dorazil so silným jazdeckým oddielom aj Bethlenov veliteľ Štefan Horváth.
Tomu sa pri jednom zo svojich úspešných výpadov na zásobovacie oddiely podarilo zahnať na útek aj jazdectvo na čele so samotným Buquoiom a toho zajať. Keď potom hrozilo, že čoskoro dorazí silná pomoc, vojaci, ktorí Buquoia strážili, ho zabili. Plukovník Lichtenstein, ktorý prevzal velenie, čoskoro zanechal obliehanie.
K Novým Zámkom sa totiž blížili jednotky Imricha Thurzo i samotného Bethlena, ktorý prešiel do protiofenzívy. Opätovný vojenský nástup bol výsledkom porady zástupcov ríšskych kniežat a niektorých európskych mocností. Po úteku Fridricha Falckého po Bielej hore do Holandska sa hlavným aktérom odporu proti Habsburgovcom stal knieža Jan Jiří Krnovský, z vedľajšej vetvy Hohenzollernovcov.
V tejto dobe pri Novom Jičíne porazil cisárske oddiely a otvoril si cestu do Uhorska, kde sa spoliehal, že po spojení s Bethlenom a za podpory sliezskych a moravských stavov, zvrátiť vojenskú situáciu v tejto oblasti. Cisárske vojsko pod velením Štefana Pálffyho ustúpilo ku Zvolenu, kde sa stretlo s Betlhenovými prívržencami pod velením Štefana Egriho.
Pálffy bol ranený a musel ustupovať. Boje ktoré pokračovali nevyzerali pre cisára príliš priaznivo a Bethlenov ofenzívny nástup slávil zatiaľ úspechy. Pálffyho vojsko sa rozpadlo, rad uhorských pánov bojujúcich na strane cisára sa dostalo do zajatia, iní prešli na Bethlenovu stranu. Juraj Séči mu opäť prisahal vernosť, rovnako ako celá rada miest vrátane banských i celá Zvolenská stolica.
Hlavné vojenské sily Ferdinanda boli zatlačené, koncom júla 1621 padla Trnava a potom sa Gabriel Bethlen s patnáctitisícovým vojskom objavil pred Prešporkom. Medzitým do Uhorska už dorazil s asi osemtisícovej armádou aj Jan Jiří Krnovský. Bethlenovi sa však rýchlo nedarilo dobyť mestské hradby ale pretože už takmer všetky dôležité hornouhorské pevnosti boli v jeho rukách, vpadol na Moravu, kde sa spojil s miestnymi povstalcami a zmocnil sa viacero miest.
Týmito akciami chcel vylákať Lichtensteina zo Žitného ostrova a vytvoriť si čo najlepšie podmienky na uzavretie mieru s Ferdinandom. Pomocné oddiely Turkov opäť ukázali, že nie sú práve najkvalitnejším spojencom a operovali na vlastnú päsť, teda viac menej len pustošili a rabovali okolie.
Všeobecná únava z bojov doľahla aj na Bethlenove vojska, a preto Gabriel Bethlen, vidiac svoju relatívne výhodnú pozíciu, začal rokovať o mieri. Po troch mesiacoch vyjednávaní bol začiatkom januára 1622 uzavretý mier v Mikulove. Gabriel Bethlen dostal k Sedmohradsku i sedem uhorských stolíc a malé slezské kniežatstvo Opole a Ratiboř a získal titul ríšskeho kniežaťa.
Cisár prisľúbil, že bude rešpektovať body uzavreté ešte viedenským mierom s Bočkajom a pomôže v prípadnom útoku proti Turkom. Sedmohradský knieža sa zriekol kráľovského titulu, vydal kráľovskú korunu a zabraté hrady a majetky v Uhorsku.
Uzavretie mieru Gabriel Bethlen s Ferdinandom II. však nepríjemne prekvapilo jeho protestantských spojencov. Avšak Mikulovský mier nemal dlhé trvanie a Gabriel Bethlen dal svojim spojencov zase čoskoro vedieť, že je pripravený k boju.
Gabriel Bethlen nebol spokojný s výsledkom rokovaní na Morave. Jeho ambície a plány boli oveľa väčšie a tiež čoskoro po podpísaní mieru dal najavo, že daný stav nie je definitívny.
Snaha získať správu nad Uhorskom a dostať sa do príbuzenstva s európskymi panovníckymi rodmy, ho priviedla k pokusu o sobáš s Ferdinandovou mladšou dcérou, ale cisár jeho ponuku neprijal. No, nebol by to vypočítavý Gabriel Bethlen, keby paralelne s týmto konaním nezhromažďoval vojsko.
S vojenskou výpravou začal v auguste 1623. Chcel podľa pôvodného plánu využiť nedostatku cisárskych vojsk v Hornom Uhorsku, rýchlym vpádom sa dostať na Moravu a do Sliezska a tu sa spojiť so západnými protestantskými silami.
V tomto úsilí ho podporovali aj českí emigrovaný vodcovia, predovšetkým Thurn. Tento plán však nepriaznivo ovplyvnila skutočnosť, že zjednotenej západné protestantské oddiely utrpeli od vojsk katolíckej Ligy pod velením Tillyho sériu porážok a ustúpili.
Napriek tomu, že Bethena teraz navyše podporovala uhorská protestantská šľachta v oveľa menšej miere ako v roku 1619, postupoval relatívne rýchlo. Cisárske žoldnierske vojsko sa zatiaľ zhromažďovalo len na Morave pod velením Montenegra a jeho zástupcu Albrechta z Valdštejna a Mikuláš Esterházy sa opevnil v Nových Zámkoch.
Gabriel Bethlen vyrazil zo Sedmohradska asi s 13-tisícovým vojskom, ktoré sa postupne rozrastalo a začiatkom októbra 1623 obsadil prvé mestá a zaútočil na Fiľakovo. Postupoval v dvoch prúdoch k Trnave, kde sa k nemu pripojili aj pomocné turecké oddiely pod velením bosnianskeho pašu Ibrahima.
Naproti tomu Montenegro, ktorý postupoval proti povstalcom dosť pomaly sa zrazil v druhej polovici októbra s Bethlenovým predvojom. Pred útokmi jeho ľahkého jazdectva cisárske vojsko ustúpilo v blízkosti Moravy k Hodonínu a tu vybudovalo silné obranné postavenie.
Gabriel Bethlen vpadol za ním na južnú Moravu, obliehal ho v Hodoníne a viackrát sa pokúsil vylákať nepriateľa z pevnosť, ale Montenegro aj Valdštejn jeho úmysly prezreli a nenechali sa vyprovokovať. Bethlenovi sa nepodarilo presvedčiť jeho jazdectvo, aby zaútočilo na pevnosť ako pechota, a tak dochádzalo len k menším potyčkám.
Tiež potraviny bolo nutné zháňať z ďaleka a preto menšie oddiely podnikali výpravy až do okolia Brna, Olomouca, Nového Jičína a Valašského Meziříčí. Ani situácia obliehaných nebola závideniahodná. Trpeli veľkým nedostatkom potravín, takže zabíjali vlastné kone a dezercie sa množili.
Valdštejn apeloval na panovnícky dvor, aby rýchlo poslal posily. „Ak to pôjde takto ďalej,“ písal v jednom z listov, „musíme sa pripraviť na to, že v tomto postavení zhynieme a spája jeden druhého.“ Pomocné oddiely však neprichádzali. Gabriel Bethlen tu však zle odhadol svoje možnosti a v novembri 1623 uzavrel predčasne prímerie.
Netušil, že situácia sa tu pre Habsburgovcov nevyvíjala priaznivo, že jeho obliehania cisárskych bolo natoľko výhodné, že kapitulácia Hodonína bola neodvratná a len otázkou niekoľkých dní. 21. novembra 1623 sa stretli obaja vojvodcovia.
Gabriel Bethlen tu prejavil opäť kúsok zo svojho „zmyslu pre humor“ svojej osobnosti. Keď sa k sebe pred nastúpenými vojskami približovali, Gabriel Bethlen naznačil pohyb, akoby chcel zoskočiť z koňa. Montenegro, aby vyhovel zvyklostiam zosadol z koňa.
Bethlen však zostal v sedle a vyjednával „zhora“. Podľa dobové etikety to bola hrubá urážka panovníka, ktorá vraj mala za následok stratu dôvery nešťastného Montenegra u dvora. Po uzavretí prímeria Gabriel Bethlen odtiahol do Hodonína, ale moravské stavy sa nepridali na jeho stranu. Nebolo divu.
Únava z bojov a podpora Turkov, ich počínanie si na Morave, ako aj nájazdy hajdúchov nemohli vyvolať sympatie. Mierové rozhovory skončili podpísaním tzv druhého viedenského mieru v máji 1624 a potvrdili sa body mikulovského mieru. Gabriel Bethlen sa musel vzdať dvoch sliezskych kniežatstiev a ako náhradu získal tri mestá.
Mier samozrejme nepriniesol Bethlenovi to, čo očakával, a tak od roku 1625 s novou intenzitou pokračoval v diplomatických rokovaniach so západnými a severnými krajinami. Pre Bethlena bolo uzavretie viedenského mieru len výhodným kompromisom a východiskom z núdze, pretože sa nepodarilo jeho spojenie s českými a moravskými stavmi a západná podpora po porážkach od Tillyho bola nemysliteľná.
Pritom jeho vzťah k cisárovi zostával ešte v prvých mesiacoch roka 1626 dobrý. Situácia v Uhorsku sa pre Ferdinanda II. javila ako veľmi konsolidovaná. Vďaka existencii Valdštejnovej armády, ktorú sa Bethlenovi nepodarilo úplne vyhladovať a zničiť u Hodonína, dosiahol Ferdinand ľahko jednomyseľné voľby svojho syna za uhorského kráľa (december 1625) a jeho pozícia sa v krajine upevnila.
Nebolo tam takmer opozície a krajina bola v správe schopného palatína grófa Mikuláša Esterházyho, cisárovi úplne oddaného. V Bethlenovi však predsa len prevládlo vedomie spolupatričnosti s protestantským spoločenstvom.
Západné mocnosti utvorili v decembri 1625 koalíciu, v ktorej sa spojili Anglicko, Holandsko, Dánsko, Nórsko, Sasko a český kráľ bez trónu Fridrich Falcký proti španielskym a rakúskym Habsburgovcom.
Koalíciu podporovalo aj Francúzsko. Všetci mali záujem na potlačení rozpínavosti rodu Habsburgovcov. Ekonomicky aj vojensky znamenala koalícia ohromnú silu.
Na čelo spojeneckých vojsk postavili dánskeho kráľa Kristiána, ktorý už od začiatku roka 1625 začal v severnom Nemecku zhromažďovať armádu. Ďalšie vojenské sily sa zhromaždili pod velením Ernsta Mansfelda za anglické peniaze v Holandsku. V plánoch koalície mal nemalú úlohu mať aj sedmohradské knieža.
V blížiacom sa konflikte nemienil byť len iniciátorom vedľajších diverzných akcií, ktoré by v Uhorsku viazali časť cisárskych síl. Žiadal však za svoju účasť od koalície prehnané požiadavky a aj to viedlo do istej miery k pochybnostiam koaličných partnerov s účasťou Bethlena v tomto ťažení.
Gabriel Bethlen sa ako spojenec netešil najlepšej povesti, najmä ak išlo o včasný príchod. Zdar celej pripravovanej operácie mal závisieť od Bethlena a hlavne na tom, či sa objaví včas a na správnom mieste. Preto sa tiež kráľ Kristián IV. ťažko rozhodoval o otázke ďalšieho postupu.
Bol si vedomý obrovského rizika, ktorému by vystavil Mansfeldovu armádu, keby ju vyslal do Sliezska a Gabriel Bethlen sa tam včas nedostavil. Po roku vyjednávania a pod vplyvom vývoja vojenských udalostí však jeho požiadavky v zásade prijali a od r 1625 sa pripravoval na vojenskú výpravu.
Nadyšiel čas, aby bol uskutočnený ofenzívny plán aliancie na rok 1626, na ktorom sa Haagsky kongres dohodol. Na jar 1626 si Gabriel Bethlen upevnil svoju osobnú pozíciu keď sa oženil so sestrou brandenburského kniežaťa a dostal sa tak do príbuzenského vzťahu s anglickou kráľovskou rodinou, s dánskym kráľom i so švédskym kráľom Gustavom II. Adolfom.
Medzi spojencami však bolo veľmi málo koordinácie, jednotliví hlavný velitelia sa neznášali, uplatňovali vlastné názory a plány. Sám Gabriel Bethlen sa samozrejme oneskoril a zo Sedmohradska sa pohol až vtedy, keď hlavné vojenské sily pod velením Mansfelda a Kristiána IV. utrpeli drvivé porážky.
rodový erb
Keď Mansfeld dorazil do Sliezska, Gabriel Bethlen nebol v dohľade, ba ešte sa ani nevydal na cestu. Tentoraz však za oneskorenie neniesol vinu on, ale Porta.
Sedmohradsko bolo v danej dobe závislé na Turecku, a tak Gabriel Bethlen ako tamojšie knieža musel čakať na súhlas sultána. Ten však ovplyvnený s nepriaznivými výsledkami z perzsko-tureckej vojny sa neponáhľal so súhlasom a to oddialilo Bethlenovo ťaženie.
Za takejto situácie sa Gabriel Bethlen musel obmedziť na oveľa menšie ciele a to pomôcť Mansfeldovi, ktorý ustupoval do Uhorska. Habsburská branná moc už tentoraz bola lepšie pripravená.
Jedna pod velením Jána Tillyho bojovala proti Dánom, druhá, ktorej velil Albrecht z Valdštejna, v apríli 1626 na Labe na hlavu porazila Mansfelda. Podľa pôvodného plánu aliancie mal Mansfeld preraziť do Sliezska, zaujať tam postavenie, vyčkať príchodu Bethlena a pod jeho velením mali obe armády po prípade aj s pomocou kráľa Gustava II. Adolfa, v ktorého príchod neprestávali dúfať – podniknúť útok na cisárove krajiny, v lepšom prípade aj na Viedeň.
Ale Mansfeldova porážka u Dessavy vec nesmierne skomplikovala. V prvej chvíli nebolo jasné, či sa vôbec Mansfeld natoľko zotaví, aby mohol útok podniknúť. Skúsenému Mansfeldovi sa síce podarilo pri Brandenbursku doplniť svoje sily, ale Valdštejn ho ustavične tlačil a nútil ustupovať do Sliezska. Gabriel Bethlen mu poslal naproti vojenské oddiely pod velením Štefana Horvátha.
Ak uvážime, že Gabriel Bethlen pri príchode Mansfeldovej armády vedel o zmenenej situácii v severnom a strednom Nemecku, o odpadnutí Braniborska a o smrti vojvodu Kristiána mladšieho, nie je divu, že nijako neponáhľal ústrety malé, z časti vyhladované, choré a zle platenej armáde, ktorá navyše za sebou privádzala do Uhorska oveľa silnejšiu Valdštejnovu armádu.
Začiatkom septembra 1626 vyrazil zo Sedmohradska konečne aj Gabriel Bethlen. Mal asi 20-tisícové vojsko, početne o niečo väčšia ako Vladštejn. Prevahu opäť tvorilo ľahké jazdectvo. Z toho 10 práporov dvorskej kniežacej jazdy, 28 jazdeckých oddielov zo sedmohradských a uhorských stolíc a osobné šľachtické oddiely a osem oddielov tvorili hajdúsi. Pechotu tvorilo 10 práporov dvorského vojska a 16 ich postavili sedmohradskej a uhorskej stolice aj mestá prevažne z územia Horného Uhorska. Delostrelectvo disponovalo asi 25 delami.
Naproti tomu Valdštejnovu silu tvorila pechota vyzbrojená prevažne puškami a menší počet ľahkej jazdy, čo spomalilo jeho postup a žiadal urýchlene posily. Valdštejn mal rešpekt pred Bethlenovou silou, a tiež mu určite prebehol v mysli i osud jeho predchodcov.
Napriek tomu začal závod s Mansfeldom, či ho dostihne skôr, než sa spojí s Bethlenom a 8. augusta 1626 vyrazil s armádou do Sliezska a do Uhorska, kam sa mu nijako zvlášť nechcelo.
Mansfeld mal však veľký náskok a už koncom júla bol v Hlohovsku a odtiaľ zamýšľal ťahať za Bethlenom. Bolo mu jasné, že sa sám bez Bethlena namôže v Sliezsku udržať.
A hoci Valdštejn bol doteraz veľmi vzdialený, nemohol byť na pochybách, že ho bude prenasledovať a prinúti ho k ťaženiu do Uhorska. Mansfeldovi sa podarilo 3. septembra s pomocou grófa Illesházyho, ktorého vyslal Gabriel Bethlen, prekročiť hranicu do Uhorska (toho dňa bol Valdštejn až v Kroměříži).
Teraz bolo zrejmé, že už nebude možné zabrániť spojeniu Mansfelda s Bethlenom a že stretnutie s ich spojenými silami je nevyhnutné. Mansfeld a pripojené dánske oddiely pod velením Jána Arnošta Sasko-Weimarského teda prešli cez Vlárský priesmyk do Považia a postupovali údolím Nitry.
Zatiaľ dochádzali správy o Bethlenových prípravách a postupe, o pohyboch Turkov a o tom, že spoločne s nimi Gabriel Bethlen chce napadnúť Moravu a Sliezsko. Čo sa týka samotných Turkov, tak spočiatku bola ich účasť na Behlenovev strane dosť nejasná.
Isté bolo len to, že Porta sa vtedy nachádzala v ťažkej situácii a, že si veľkú vojnu s cisárom nepriala a ani si ju nemohla dovoliť. Vojny sa nakoniec zúčastnili pohraničný Turci, vždy ochotní k lúpeživým vpádom pod velením bosnianskeho pašu, ktorý sa so svojím vojskom pripojil k Bethlenovi.
Bolo zaujímavé, že Valdštejn aj za tejto situácie navrhol Karlovi Harrachovi, tajnému cisárskemu radcovi, aby sa s Bethlenom jednalo o uzavretí ligy proti Turkom, od ktorej si veľa sľuboval.
Keď sa Valdštejn dozvedel, že Damas padla do tureckých rúk a že Turci v počte asi trinástich tisíc mužov obliehali Novohrad (Turci ešte než sa stihli pripojiť k Bethlenovi, tak napadli niektoré uhorské pevnosti a mestá a drancovali – skrátka „kvalitný spojenci„), náhlivo sa obrátil k Novým Zámkom, kde zriadil tábor.
Vladštejn sa rozhodol k rozhodujúcemu úderu. Najprv chcel zaútočiť na Turkov, skôr než sa spoja s Bethlenom, a potom chcel vybaviť aj jeho. Keď sa však Turci dozvedeli o Valdštejnovom pohybe, zanechali obliehanie Novohradu a ponáhľali za Bethlenom.
Gabriel Bethlen, ktorý postupoval ku Košiciam, medzitým vyzval hornouhorské stolice a mestá, aby sa pridali k povstaniu. Je tu na mieste poznamenať, že výzva však v Uhorsku zase tak veľký úspech nemala, pretože šľachta ak nemusela mať bezprostredný strach z hnevu sedmohradského kniežaťa, tak sa do bojov nepoberala a s mestami a poddanými to bolo podobné.
Obyvatelia Horného Uhorska vo veľkom strachu požiadali cisára o rýchlu vojenskú pomoc, ktorá však závisela na Valdštejnovom rýchlom príchode. Napriek tomu, že mal Valdštejn rešpekt z Bethlenovej sily, po vojenskej stránke jeho vodcovské schopnosti dosť podceňoval, a preto dúfal, že ho ľahko porazí.
Spoliehal totiž tiež na to, že dostane kontingent uhorského vojska, ktoré mal zhromaždiť palatín Esterházy, a desať tisíc kozákov a že s nimi porazí Bethlena na hlavu. V Košiciach sa Gabriel Bethlen dozvedel, že dánsky kráľ Kristián IV. bol porazený a ustúpil.
Bethlenovi takto zostali len dvaja spojenci: ustupujúci Mansfeld a nespoľahlivé turecké pomocné oddiely. Preto apeloval na oboch veliteľov týchto spojeneckých vojsk, aby sa s ním čo najskôr spojili.
Gabriel Bethlen pritom nemal ani presné správy, kde sa Mansfeld nachádza, ani či dorazí k nemu ešte pred Valdštejnom. Musel prežívať horúce chvíle bez Mansfeldových pešiakov, bez tureckej podpory, bez časti svojich oddielov, ktoré poslal naproti Mansfeldovi.
Valdštejn totiž medzitým najprv preložil svoj štáb do Nitry, odkiaľ sa 25. septembra pohol k Novým Zámkom (odtiaľ hodlal podniknúť najprv akciu proti Turkom) a teraz už rýchlym pochodom postupoval k Leviciam. Valdštejnova a Bethlenova armáda sa k sebe nevyhnutne približovali.
Dňa 29. septembra 1626 došlo k prvému bojovému stretnutiu medzi predsunutými a spravodajskými oddielmy oboch dvoch armád. Gabriel Bethlen opakovane popoháňal Mansfelda a Murtezu, ktorý velil tureckým pomocným oddielom, aby sa poponáhľali.
V skorých ranných hodinách 30. septembra začali potýčky predsunutých jazdeckých oddielov a keď okolo desiatej hodiny dorazil Murteza, Gabriel Bethlen rozvinul svoje šíky u Drégely a Palanky. Valdštejn, ktorý na miesto predpokladaného boja dorazil až neskoro popoludní, vidiac Bethlenovu armádu pripravenú na boj, zaujal tiež bojové postavenie.
K bitke však nedošlo. Čoskoro sa začalo stmievať, a tak Valdštejn, keď videl, že Gabriel Bethlen zaujal lepšie obranné postavenie, dal rozkaz na vybudovanie nočného tábora. Gabriel Bethlen postrehol Valdštejnov úmysel a snažil sa ho využiť.
Sedmohradský knieža tu opäť ukázal niečo zo svojho osobitého konania a myslenia a ponúkol prímerie, ktoré Valdštejn prijal do nasledujúceho rána. Inu ešte tak dobre nepoznal Bethlena. Pod rúškom tmy stiahol Gabriel Bethlen v tichosti svoje jednotky k Sečanom, vzdialeným nejakých 30 km, a aby zmiatol nepriateľa, táborové ohne nechal horieť.
Týmto ústupom získal širší bojový priestor, ktorý vyhovoval lepšie jeho ľahkému jazdectvu a značne zlepšil svoje vyhliadky na nasledujúce boj. Okrem toho Gabriel Bethlen stále dúfal, že ešte dorazí Mansfeld. K Valdštejnovmu prekvapeniu bolo bojové pole ráno prázdne a po nepriateľovi ani stopy.
Valdštejn neveriac svojim očiam, zhodnotil svoju situáciu a pochopil, že bol v ešte menej výhodné situácii ako predtým. Nehľadiac na to, že hrozil pre Valdštejna príchod Mansfelda alebo mohol Gabriel Bethlen ďalej ustupovať, a tak by sa Valdštejn vzdialil ešte viac od svojich zásob.
Valdštejn pritom už svoj hlavný cieľ splnil. Zabránil totiž Bethlenovi, aby vpadol do dedičných habsburských krajín. Lebo tieto všetky dôvody sa zdali Vladštejnovi dostatočné, dal rozkaz k ústupu a 3 októbra sa vrátil do Nových Zámkov, kde sa k nemu konečne pripojil cisársky plukovník vojvoda sasko-lauenburský František Albrecht (ktorého brat dánsky plukovník a taktiež vojvoda sasko-lauenburský František Karel bojoval v Mansfeldovej armáde).
Takto u Drégely a Palanky došlo ku kurióznej situácii. Dve veľké armády pod velením dvoch nadaných vojvodcov, ktorí proti sebe postupovali niekoľko mesiacov, keď sa konečne stretli na bojovom poli, volili ústup. Gabriel Bethlen po nevybojovanej bitke zostal nejakú dobu ešte u Sečian, kam až týždeň po prvých stretoch s Vladštejnom, dorazilo vojsko Ernsta Mansfelda a Jana Arnošta Sasko-Weimarského čo snáď bolo na celom tomto ťažení najpozoruhodnejšie a zároveň najzáhadnejšie.
Mansfeld a vojvoda sa s Bethlenom včas nespojili napriek tomu, že to bol podľa inštrukcií dánskeho kráľa hlavný cieľ ich pochodu. Mansfeld s vojvodom sa hnali za Bethlenom z Branibor rýchlym, nebezpečným a strastiplným ťahaním, aby v rozhodujúcej chvíli zostali stranou a z nepochopiteľných dôvodov sa k nemu nepripojili.
Pritom už niekoľko týždňov boli v Hornom Uhorsku a vyčkávali na mieste napriek tomu, že ich Gabriel Bethlen opakovane a vrúcne žiadal o pripojenie. Mali tri týždne na odpočinok a zotavenie, ale až 30. septembra, teda v deň, kedy Valdštejn a Gabriel Bethlen zastali proti sebe v bojovom šíku, vyrazili z Nemeckého Pravna.
K spojeniu potom došlo síce v Tekove, ale to už bolo neskoro. Lebo toto spojenie už neskôr využité nebolo, javí sa mansfeldovsko-Weimarskej ťaženie do Uhorska ako zbytočné. Napriek tomu pre protestantskú vec malo význam v tom, že zatlačil cisársku stranu do defenzívy a že odlákal Valdštejna z nemeckého bojiska.
Prečo následne Gabriel Bethlen nevyužil aj mansfeldovu armádu na útok na Valdštejna, zostáva taktiež otázkou.
Ich spojené armády predstavovali ešte pomerne značnú silu, s ktorou bolo možné podniknúť útok proti oslabenej Valdštejnovej armáde, ale Gabriel Bethlen sa otvorenému boju vyhýbal, nechcel zveriť svoj osud riziku jednej bitky.
Mansfeldovi sa nepodarilo Bethlena presvedčiť k spoločnému útoku a odhodlal sa teda sám. Naozaj sa mu podarilo päť míľ od Prešporku napadnúť nepriateľský oddiel, poraziť ho na hlavu a ďalší oddiel odraziť a zahnať. Gabriel Bethlen začal so svojou armádou taktické manévre.
Vyrazil krátko po stretnutí s generálmi z Tekova a 25. októbra sa objavil u Vráble, odkiaľ sa zdalo, že sa obráti na Nové Zámky, Nitru alebo Trenčín, ale bol to len fingovaný manéver, ktorý mal vylákať Valdštejna do poľa. Potom sa vrátil do Tekova.
Valdštejn prezrel Bethlenovu taktiku, nehodlal ešte viac vyčerpávať svoju armádu a vyčkával až ho Gabriel Bethlen napadne priamo, alebo dôležitejší strategický bod. Spôsob vedenia vojny z Bethlenovej strany dával tušiť jeho úmysel ukončiť ju.
Domnieval sa, že zruinovaný stav cisárskej armády poskytne vhodnú chvíľu na začatie rokovaní o prímerí. Mal k tomu aj svoje dôvody: sklamanie nad vývojom vojny v Nemecku, porážka dánskeho kráľa, sklamanie z toho, že nebol prijatý do haagske aliancie, že ho aliancia nepodporuje, že sa na ňu nemôže spoľahnúť, sklamanie z toho, že jeho švagor Gustav Adolf odmietol ponuku spojenectva.
Nehľadiac na nespoľahlivú tureckú pomoc, bol odkázaný sám na seba a nebol by schopný bez finančnej podpory klásť sám dlho odpor. Pre neho bolo výhodnejšie uzavrieť mier kým bol neporazený a mohol tak počítať s priaznivými mierovými podmienkami.
Aj cisár mal podstatné dôvody pre mier: kritický stav armády, Hornorakúske povstanie ešte nebolo porazené, dánsky kráľ zase nebol porazený natoľko, aby nemohol klásť ešte na dlho odpor, dánske posádky v Sliezsku si viedli úspešne, strach pred švédskym útokom trval naďalej, trvala aj nebezpečná blízkosť Bethlenovej armády od Viedne a predovšetkým v štátnej pokladnici chýbali peniaze na vojnu.
Tiež uhorský palatín Esterházy mal záujem na úspechu mierového rokovania, pretože by znamenalo ukončenie vojny v jeho krajine a odvedenie cudzích vojsk. Mansfeld reagoval na mierové rokovania tým, že zatiaľ opustil svoju armádu a šiel hľadať finančné prostriedky pre jej ďalšiu existenciu.
Mansfeldovo rozhodnutie muselo byť Bethlenovy skryte vítané, pretože Mansfeld bol prekážkou pre uzavretie mieru vzhľadom k tomu, že cisár trval na tom, aby bol nenávidený Mansfeld od armády odstránený. Mansfeld bol skutočne veľký nepriateľ Habsburského domu a ako taký bol cisárom nenávidený ako nikto iný.
Na druhú stranu Gabriel Bethlen potreboval Mansfelda, alebo aspoň jeho armádu k tomu, aby mal silnejšiu pozíciu pri vyjednávaní a nechcel ho hneď prepustiť. Bol potom dohodnutý kompromis. Mansfeld sa vydal na cestu a armádu i s delami ponechal Bethlenovy.
Ešte pred svojou smrťou sa weimarský vojvoda Ján Arnošt snažil odvrátiť Bethlena od uzavretia mieru s cisárom. Stretol sa s ním v Kremnici a naliehal na neho s tým, že kráľ Kristián IV. splnil voči nemu všetky požiadavky.
Gabriel Bethlen mu odpovedal, že zo subsidií doteraz nevidel ani haliera, že doteraz ani nemá spojeneckú zmluvu, že bez peňazí nemôže svojim spojencom slúžiť v zbrani, že od Dánska nemôže očakávať žiadnu pomoc a že za týchto okolností nevidí inú možnosť než uzavretie mieru. Či už vojvoda tieto argumenty uznal alebo nie, každý objektívny pozorovateľ by Bethlenovy musel dať za pravdu.
Aby vojvodu uspokojil, sľúbil pre budúcu jar spojiť sa s dánskym kráľom proti cisárovi za podmienky, že mu kráľ zaplatí sumu 240 000 ríšskych toliarov (40 000 mesačne po dobu šiestich mesiacov, tak ako to mal pôvodne sľúbené) a bude mať v Sliezsku dvanásť tisíc mužov nemeckého vojska, potom že aj on príde so svojím vojskom.
Zároveň Gabriel Bethlen ubezpečil vojvodu, že mierová zmluva bude koncipovaná tak, aby sa mohol so cťou opäť chopiť zbraní, a že dodrží svoje záväzky, aj keby ich Anglicko a Holandsko nesplnili. Kráľ mal samozrejme eminentný záujem na udržaní Bethlena v spojeneckom zväzku a v boji. Veď Gabriel Bethlen bol jedinou jeho nádejou na záchranu jeho vojska v Sliezsku. Ako sa však neskôr ukázalo k tomuto spojenectvu už neskôr nedošlo.
Zlé zásobovanie, príchod chladných mesiacov vyvolávali nespokojnosť medzi vojakmi na oboch stranách. Keď sa neukazovali ani ďalšie politické výhody z pokračovania vojny a Valdštejn cez urgencie z Viedne odmietol bez náležitej finančnej, materiálnej a vojenskej pomoci viesť ofenzívny spôsob boja, vo Viedni nakoniec súhlasili s mierovým riešením.
Sedmohradskému kniežaťu to prišlo aj vhod, lebo turecké oddiely sa pripravovali na návrat. Prešporský (Bratislavský) mier bol prijatý 28. decembra 1626. Obe strany sa zaviazali, že už nebudú proti sebe bojovať.
Body mikulovského a viedenského mieru zostali v platnosti. Mansfeldove oddiely dostali od panovníka ochranný list a začali s odsunom do Sliezska.
Začiatkom roka 1627 sa Gabriel Bethlen vrátil do Sedmohradska, ale protihabsburských plánov sa spočiatku nevzdával.
Jeho vtedajšie nesmelé úvahy, že po neúspechu získať českú korunu a vládnuť nad Uhorskom i Sedmohradsko, získa poľskú korunu sa dostávali teraz do popredia.
Pritom návrhy jeho príbuzného švédskeho kráľa Gustáva II. Adolfa na spoločnú protipoľskú akciu odmietol. Vo švédskom kráľovi totiž v tejto dobe už skôr videl rivala. Roku 1628 začal znovu mobilizovať, ale stále viac ho ohrozovala choroba, ktorá 15. novembra 1629 ukončila jeho život.
Zmluva, ktorú podpísal s Habsburgovcami, znamenala veľký predel v Bethlenovom živote, pretože tým definitívne skončilo jeho dlhoročné nepriateľstvo voči Rakúskemu domu. Proti Habsburgovcom už nikdy nepovstal a ani mobilizácia v roku 1628 na získanie Poľska nebola vedená s veľkou horlivosťou.
Je isté, že potom sa už nikdy nenechal získať k žiadnej vojenskej spolupráci, a to ani kráľ Kristián IV. Je možné, že pri jeho rozhodovaní pôsobili do istej miery aj zdravotné dôvody, pretože už dlho pred svojou smrťou trpel vážnou chorobou. Uzavretým mierom boli opäť zabezpečené stavovské výsady uhorskej šľachty, ktorá mala defacto aj hlavné slovo v Sedmohradsku a bola zabezpečená uhorská stavovská ústava.
Zdroj: uhorsko.com
Gabriel Bethlen proti Habsburgovcom
Nové Zámky v historickom, súčasnom FOTO a VIDEO zobrazení. Nové Zámky Fotoalbum
Nové Zámky Fotoalbum, mesto Nové Zámky v historickom, súčasnom Foto a Video zobrazení. Nové Zámky Fotoalbum je pre nadšencov histórie Nových Zámkov.
Našu stránku a dianie na nej môžete sledovat na Sociálnej Sieti Facebooku i na Google+
Naša webová stránka Nové Zámky Fotoalbum, je pre obyvateľov Nových Zámkov a nadšencov histórie Nových Zámkov. Stránka Nové Zámky Fotoalbum je Informatívneho charakteru, jej obsah sa snaží priblížiť obyvateľom, ale aj potencionálnym turistom mesta Nové Zámky jej históriu, aby mohli bližšie spoznať jej farebnosť a rôznorodosť. Stránka slúži k vzdelávaniu a rozšíreniu si svojich znalostí o histórii mesta Nové Zámky. Najdete u nás veĺké množstvo zaujímavostí o našom meste, jeho históriu, a veľké množstvo FOTO a VIDEO materiálu, ďalej zaujímavé miesta v našom meste i velké množstvo informácií o Osobnostiach našeho mesta, ktoré sa pričinili o jeho zviditeľnenie vo svete.
Ať lidé dělají nebo cítí cokoliv, ať si myslí nebo říkají cokoliv, neberu si to osobně. Lidé si budou vytvářet svůj vlastní názor podle toho, jaké je jejich životní krédo, takže cokoliv si myslí o Mě, není o Mě. Je to o nich….