Gabriel Bethlen proti Habsburgovcom

Západné mocnosti utvorili v decembri 1625 koalíciu, v ktorej sa spojili Anglicko, Holandsko, Dánsko, Nórsko, Sasko a český kráľ bez trónu Fridrich Falcký proti španielskym a rakúskym Habsburgovcom.

Koalíciu podporovalo aj Francúzsko. Všetci mali záujem na potlačení rozpínavosti rodu Habsburgovcov. Ekonomicky aj vojensky znamenala koalícia ohromnú silu.

Na čelo spojeneckých vojsk postavili dánskeho kráľa Kristiána, ktorý už od začiatku roka 1625 začal v severnom Nemecku zhromažďovať armádu. Ďalšie vojenské sily sa zhromaždili pod velením Ernsta Mansfelda za anglické peniaze v Holandsku. V plánoch koalície mal nemalú úlohu mať aj sedmohradské knieža.

V blížiacom sa konflikte nemienil byť len iniciátorom vedľajších diverzných akcií, ktoré by v Uhorsku viazali časť cisárskych síl. Žiadal však za svoju účasť od koalície prehnané požiadavky a aj to viedlo do istej miery k pochybnostiam koaličných partnerov s účasťou Bethlena v tomto ťažení.

Gabriel Bethlen sa ako spojenec netešil najlepšej povesti, najmä ak išlo o včasný príchod. Zdar celej pripravovanej operácie mal závisieť od Bethlena a hlavne na tom, či sa objaví včas a na správnom mieste. Preto sa tiež kráľ Kristián IV. ťažko rozhodoval o otázke ďalšieho postupu.

Bol si vedomý obrovského rizika, ktorému by vystavil Mansfeldovu armádu, keby ju vyslal do Sliezska a Gabriel Bethlen sa tam včas nedostavil. Po roku vyjednávania a pod vplyvom vývoja vojenských udalostí však jeho požiadavky v zásade prijali a od r 1625 sa pripravoval na vojenskú výpravu.

Nadyšiel čas, aby bol uskutočnený ofenzívny plán aliancie na rok 1626, na ktorom sa Haagsky kongres dohodol. Na jar 1626 si Gabriel Bethlen upevnil svoju osobnú pozíciu keď sa oženil so sestrou brandenburského kniežaťa a dostal sa tak do príbuzenského vzťahu s anglickou kráľovskou rodinou, s dánskym kráľom i so švédskym kráľom Gustavom II. Adolfom.

Medzi spojencami však bolo veľmi málo koordinácie, jednotliví hlavný velitelia sa neznášali, uplatňovali vlastné názory a plány. Sám Gabriel Bethlen sa samozrejme oneskoril a zo Sedmohradska sa pohol až vtedy, keď hlavné vojenské sily pod velením Mansfelda a Kristiána IV. utrpeli drvivé porážky.

Keď Mansfeld dorazil do Sliezska, Gabriel Bethlen nebol v dohľade, ba ešte sa ani nevydal na cestu. Tentoraz však za oneskorenie neniesol vinu on, ale Porta.

Sedmohradsko bolo v danej dobe závislé na Turecku, a tak Gabriel Bethlen ako tamojšie knieža musel čakať na súhlas sultána. Ten však ovplyvnený s nepriaznivými výsledkami z perzsko-tureckej vojny sa neponáhľal so súhlasom a to oddialilo Bethlenovo ťaženie.

Za takejto situácie sa Gabriel Bethlen musel obmedziť na oveľa menšie ciele a to pomôcť Mansfeldovi, ktorý ustupoval do Uhorska. Habsburská branná moc už tentoraz bola lepšie pripravená.

Jedna pod velením Jána Tillyho bojovala proti Dánom, druhá, ktorej velil Albrecht z Valdštejna, v apríli 1626 na Labe na hlavu porazila Mansfelda. Podľa pôvodného plánu aliancie mal Mansfeld preraziť do Sliezska, zaujať tam postavenie, vyčkať príchodu Bethlena a pod jeho velením mali obe armády po prípade aj s pomocou kráľa Gustava II. Adolfa, v ktorého príchod neprestávali dúfať – podniknúť útok na cisárove krajiny, v lepšom prípade aj na Viedeň.

Ale Mansfeldova porážka u Dessavy vec nesmierne skomplikovala. V prvej chvíli nebolo jasné, či sa vôbec Mansfeld natoľko zotaví, aby mohol útok podniknúť. Skúsenému Mansfeldovi sa síce podarilo pri Brandenbursku doplniť svoje sily, ale Valdštejn ho ustavične tlačil a nútil ustupovať do Sliezska. Gabriel Bethlen mu poslal naproti vojenské oddiely pod velením Štefana Horvátha.

Ak uvážime, že Gabriel Bethlen pri príchode Mansfeldovej armády vedel o zmenenej situácii v severnom a strednom Nemecku, o odpadnutí Braniborska a o smrti vojvodu Kristiána mladšieho, nie je divu, že nijako neponáhľal ústrety malé, z časti vyhladované, choré a zle platenej armáde, ktorá navyše za sebou privádzala do Uhorska oveľa silnejšiu Valdštejnovu armádu.

Začiatkom septembra 1626 vyrazil zo Sedmohradska konečne aj Gabriel Bethlen. Mal asi 20-tisícové vojsko, početne o niečo väčšia ako Vladštejn. Prevahu opäť tvorilo ľahké jazdectvo. Z toho 10 práporov dvorskej kniežacej jazdy, 28 jazdeckých oddielov zo sedmohradských a uhorských stolíc a osobné šľachtické oddiely a osem oddielov tvorili hajdúsi. Pechotu tvorilo 10 práporov dvorského vojska a 16 ich postavili sedmohradskej a uhorskej stolice aj mestá prevažne z územia Horného Uhorska. Delostrelectvo disponovalo asi 25 delami.

Naproti tomu Valdštejnovu silu tvorila pechota vyzbrojená prevažne puškami a menší počet ľahkej jazdy, čo spomalilo jeho postup a žiadal urýchlene posily. Valdštejn mal rešpekt pred Bethlenovou silou, a tiež mu určite prebehol v mysli i osud jeho predchodcov.

Napriek tomu začal závod s Mansfeldom, či ho dostihne skôr, než sa spojí s Bethlenom a 8. augusta 1626 vyrazil s armádou do Sliezska a do Uhorska, kam sa mu nijako zvlášť nechcelo.

Mansfeld mal však veľký náskok a už koncom júla bol v Hlohovsku a odtiaľ zamýšľal ťahať za Bethlenom. Bolo mu jasné, že sa sám bez Bethlena namôže v Sliezsku udržať.

A hoci Valdštejn bol doteraz veľmi vzdialený, nemohol byť na pochybách, že ho bude prenasledovať a prinúti ho k ťaženiu do Uhorska. Mansfeldovi sa podarilo 3. septembra s pomocou grófa Illesházyho, ktorého vyslal Gabriel Bethlen, prekročiť hranicu do Uhorska (toho dňa bol Valdštejn až v Kroměříži).

Teraz bolo zrejmé, že už nebude možné zabrániť spojeniu Mansfelda s Bethlenom a že stretnutie s ich spojenými silami je nevyhnutné. Mansfeld a pripojené dánske oddiely pod velením Jána Arnošta Sasko-Weimarského teda prešli cez Vlárský priesmyk do Považia a postupovali údolím Nitry.

Zatiaľ dochádzali správy o Bethlenových prípravách a postupe, o pohyboch Turkov a o tom, že spoločne s nimi Gabriel Bethlen chce napadnúť Moravu a Sliezsko. Čo sa týka samotných Turkov, tak spočiatku bola ich účasť na Behlenovev strane dosť nejasná.

Isté bolo len to, že Porta sa vtedy nachádzala v ťažkej situácii a, že si veľkú vojnu s cisárom nepriala a ani si ju nemohla dovoliť. Vojny sa nakoniec zúčastnili pohraničný Turci, vždy ochotní k lúpeživým vpádom pod velením bosnianskeho pašu, ktorý sa so svojím vojskom pripojil k Bethlenovi.

Bolo zaujímavé, že Valdštejn aj za tejto situácie navrhol Karlovi Harrachovi, tajnému cisárskemu radcovi, aby sa s Bethlenom jednalo o uzavretí ligy proti Turkom, od ktorej si veľa sľuboval.

Keď sa Valdštejn dozvedel, že Damas padla do tureckých rúk a že Turci v počte asi trinástich tisíc mužov obliehali Novohrad (Turci ešte než sa stihli pripojiť k Bethlenovi, tak napadli niektoré uhorské pevnosti a mestá a drancovali – skrátka „kvalitný spojenci„), náhlivo sa obrátil k Novým Zámkom, kde zriadil tábor.

Vladštejn sa rozhodol k rozhodujúcemu úderu. Najprv chcel zaútočiť na Turkov, skôr než sa spoja s Bethlenom, a potom chcel vybaviť aj jeho. Keď sa však Turci dozvedeli o Valdštejnovom pohybe, zanechali obliehanie Novohradu a ponáhľali za Bethlenom.

Gabriel Bethlen, ktorý postupoval ku Košiciam, medzitým vyzval hornouhorské stolice a mestá, aby sa pridali k povstaniu. Je tu na mieste poznamenať, že výzva však v Uhorsku zase tak veľký úspech nemala, pretože šľachta ak nemusela mať bezprostredný strach z hnevu sedmohradského kniežaťa, tak sa do bojov nepoberala a s mestami a poddanými to bolo podobné.

Obyvatelia Horného Uhorska vo veľkom strachu požiadali cisára o rýchlu vojenskú pomoc, ktorá však závisela na Valdštejnovom rýchlom príchode. Napriek tomu, že mal Valdštejn rešpekt z Bethlenovej sily, po vojenskej stránke jeho vodcovské schopnosti dosť podceňoval, a preto dúfal, že ho ľahko porazí.

Spoliehal totiž tiež na to, že dostane kontingent uhorského vojska, ktoré mal zhromaždiť palatín Esterházy, a desať tisíc kozákov a že s nimi porazí Bethlena na hlavu. V Košiciach sa Gabriel Bethlen dozvedel, že dánsky kráľ Kristián IV. bol porazený a ustúpil.

Bethlenovi takto zostali len dvaja spojenci: ustupujúci Mansfeld a nespoľahlivé turecké pomocné oddiely. Preto apeloval na oboch veliteľov týchto spojeneckých vojsk, aby sa s ním čo najskôr spojili.

Gabriel Bethlen pritom nemal ani presné správy, kde sa Mansfeld nachádza, ani či dorazí k nemu ešte pred Valdštejnom. Musel prežívať horúce chvíle bez Mansfeldových pešiakov, bez tureckej podpory, bez časti svojich oddielov, ktoré poslal naproti Mansfeldovi.

Valdštejn totiž medzitým najprv preložil svoj štáb do Nitry, odkiaľ sa 25. septembra pohol k Novým Zámkom (odtiaľ hodlal podniknúť najprv akciu proti Turkom) a teraz už rýchlym pochodom postupoval k Leviciam. Valdštejnova a Bethlenova armáda sa k sebe nevyhnutne približovali.

Dňa 29. septembra 1626 došlo k prvému bojovému stretnutiu medzi predsunutými a spravodajskými oddielmy oboch dvoch armád. Gabriel Bethlen opakovane popoháňal Mansfelda a Murtezu, ktorý velil tureckým pomocným oddielom, aby sa poponáhľali.

V skorých ranných hodinách 30. septembra začali potýčky predsunutých jazdeckých oddielov a keď okolo desiatej hodiny dorazil Murteza, Gabriel Bethlen rozvinul svoje šíky u Drégely a Palanky. Valdštejn, ktorý na miesto predpokladaného boja dorazil až neskoro popoludní, vidiac Bethlenovu armádu pripravenú na boj, zaujal tiež bojové postavenie.

K bitke však nedošlo. Čoskoro sa začalo stmievať, a tak Valdštejn, keď videl, že Gabriel Bethlen zaujal lepšie obranné postavenie, dal rozkaz na vybudovanie nočného tábora. Gabriel Bethlen postrehol Valdštejnov úmysel a snažil sa ho využiť.

Sedmohradský knieža tu opäť ukázal niečo zo svojho osobitého konania a myslenia a ponúkol prímerie, ktoré Valdštejn prijal do nasledujúceho rána. Inu ešte tak dobre nepoznal Bethlena. Pod rúškom tmy stiahol Gabriel Bethlen v tichosti svoje jednotky k Sečanom, vzdialeným nejakých 30 km, a aby zmiatol nepriateľa, táborové ohne nechal horieť.

Týmto ústupom získal širší bojový priestor, ktorý vyhovoval lepšie jeho ľahkému jazdectvu a značne zlepšil svoje vyhliadky na nasledujúce boj. Okrem toho Gabriel Bethlen stále dúfal, že ešte dorazí Mansfeld. K Valdštejnovmu prekvapeniu bolo bojové pole ráno prázdne a po nepriateľovi ani stopy.

Valdštejn neveriac svojim očiam, zhodnotil svoju situáciu a pochopil, že bol v ešte menej výhodné situácii ako predtým. Nehľadiac na to, že hrozil pre Valdštejna príchod Mansfelda alebo mohol Gabriel Bethlen ďalej ustupovať, a tak by sa Valdštejn vzdialil ešte viac od svojich zásob.

Valdštejn pritom už svoj hlavný cieľ splnil. Zabránil totiž Bethlenovi, aby vpadol do dedičných habsburských krajín. Lebo tieto všetky dôvody sa zdali Vladštejnovi dostatočné, dal rozkaz k ústupu a 3 októbra sa vrátil do Nových Zámkov, kde sa k nemu konečne pripojil cisársky plukovník vojvoda sasko-lauenburský František Albrecht (ktorého brat dánsky plukovník a taktiež vojvoda sasko-lauenburský František Karel bojoval v Mansfeldovej armáde).

Takto u Drégely a Palanky došlo ku kurióznej situácii. Dve veľké armády pod velením dvoch nadaných vojvodcov, ktorí proti sebe postupovali niekoľko mesiacov, keď sa konečne stretli na bojovom poli, volili ústup. Gabriel Bethlen po nevybojovanej bitke zostal nejakú dobu ešte u Sečian, kam až týždeň po prvých stretoch s Vladštejnom, dorazilo vojsko Ernsta Mansfelda a Jana Arnošta Sasko-Weimarského čo snáď bolo na celom tomto ťažení najpozoruhodnejšie a zároveň najzáhadnejšie.

Mansfeld a vojvoda sa s Bethlenom včas nespojili napriek tomu, že to bol podľa inštrukcií dánskeho kráľa hlavný cieľ ich pochodu. Mansfeld s vojvodom sa hnali za Bethlenom z Branibor rýchlym, nebezpečným a strastiplným ťahaním, aby v rozhodujúcej chvíli zostali stranou a z nepochopiteľných dôvodov sa k nemu nepripojili.

Pritom už niekoľko týždňov boli v Hornom Uhorsku a vyčkávali na mieste napriek tomu, že ich Gabriel Bethlen opakovane a vrúcne žiadal o pripojenie. Mali tri týždne na odpočinok a zotavenie, ale až 30. septembra, teda v deň, kedy Valdštejn a Gabriel Bethlen zastali proti sebe v bojovom šíku, vyrazili z Nemeckého Pravna.

K spojeniu potom došlo síce v Tekove, ale to už bolo neskoro. Lebo toto spojenie už neskôr využité nebolo, javí sa mansfeldovsko-Weimarskej ťaženie do Uhorska ako zbytočné. Napriek tomu pre protestantskú vec malo význam v tom, že zatlačil cisársku stranu do defenzívy a že odlákal Valdštejna z nemeckého bojiska.

Prečo následne Gabriel Bethlen nevyužil aj mansfeldovu armádu na útok na Valdštejna, zostáva taktiež otázkou.

Ich spojené armády predstavovali ešte pomerne značnú silu, s ktorou bolo možné podniknúť útok proti oslabenej Valdštejnovej armáde, ale Gabriel Bethlen sa otvorenému boju vyhýbal, nechcel zveriť svoj osud riziku jednej bitky.

Mansfeldovi sa nepodarilo Bethlena presvedčiť k spoločnému útoku a odhodlal sa teda sám. Naozaj sa mu podarilo päť míľ od Prešporku napadnúť nepriateľský oddiel, poraziť ho na hlavu a ďalší oddiel odraziť a zahnať. Gabriel Bethlen začal so svojou armádou taktické manévre.

Vyrazil krátko po stretnutí s generálmi z Tekova a 25. októbra sa objavil u Vráble, odkiaľ sa zdalo, že sa obráti na Nové Zámky, Nitru alebo Trenčín, ale bol to len fingovaný manéver, ktorý mal vylákať Valdštejna do poľa. Potom sa vrátil do Tekova.

Valdštejn prezrel Bethlenovu taktiku, nehodlal ešte viac vyčerpávať svoju armádu a vyčkával až ho Gabriel Bethlen napadne priamo, alebo dôležitejší strategický bod. Spôsob vedenia vojny z Bethlenovej strany dával tušiť jeho úmysel ukončiť ju.

Domnieval sa, že zruinovaný stav cisárskej armády poskytne vhodnú chvíľu na začatie rokovaní o prímerí. Mal k tomu aj svoje dôvody: sklamanie nad vývojom vojny v Nemecku, porážka dánskeho kráľa, sklamanie z toho, že nebol prijatý do haagske aliancie, že ho aliancia nepodporuje, že sa na ňu nemôže spoľahnúť, sklamanie z toho, že jeho švagor Gustav Adolf odmietol ponuku spojenectva.

Nehľadiac na nespoľahlivú tureckú pomoc, bol odkázaný sám na seba a nebol by schopný bez finančnej podpory klásť sám dlho odpor. Pre neho bolo výhodnejšie uzavrieť mier kým bol neporazený a mohol tak počítať s priaznivými mierovými podmienkami.

Aj cisár mal podstatné dôvody pre mier: kritický stav armády, Hornorakúske povstanie ešte nebolo porazené, dánsky kráľ zase nebol porazený natoľko, aby nemohol klásť ešte na dlho odpor, dánske posádky v Sliezsku si viedli úspešne, strach pred švédskym útokom trval naďalej, trvala aj nebezpečná blízkosť Bethlenovej armády od Viedne a predovšetkým v štátnej pokladnici chýbali peniaze na vojnu.

Tiež uhorský palatín Esterházy mal záujem na úspechu mierového rokovania, pretože by znamenalo ukončenie vojny v jeho krajine a odvedenie cudzích vojsk. Mansfeld reagoval na mierové rokovania tým, že zatiaľ opustil svoju armádu a šiel hľadať finančné prostriedky pre jej ďalšiu existenciu.

Mansfeldovo rozhodnutie muselo byť Bethlenovy skryte vítané, pretože Mansfeld bol prekážkou pre uzavretie mieru vzhľadom k tomu, že cisár trval na tom, aby bol nenávidený Mansfeld od armády odstránený. Mansfeld bol skutočne veľký nepriateľ Habsburského domu a ako taký bol cisárom nenávidený ako nikto iný.

Na druhú stranu Gabriel Bethlen potreboval Mansfelda, alebo aspoň jeho armádu k tomu, aby mal silnejšiu pozíciu pri vyjednávaní a nechcel ho hneď prepustiť. Bol potom dohodnutý kompromis. Mansfeld sa vydal na cestu a armádu i s delami ponechal Bethlenovy.

Ešte pred svojou smrťou sa weimarský vojvoda Ján Arnošt snažil odvrátiť Bethlena od uzavretia mieru s cisárom. Stretol sa s ním v Kremnici a naliehal na neho s tým, že kráľ Kristián IV. splnil voči nemu všetky požiadavky.

Gabriel Bethlen mu odpovedal, že zo subsidií doteraz nevidel ani haliera, že doteraz ani nemá spojeneckú zmluvu, že bez peňazí nemôže svojim spojencom slúžiť v zbrani, že od Dánska nemôže očakávať žiadnu pomoc a že za týchto okolností nevidí inú možnosť než uzavretie mieru. Či už vojvoda tieto argumenty uznal alebo nie, každý objektívny pozorovateľ by Bethlenovy musel dať za pravdu.

Aby vojvodu uspokojil, sľúbil pre budúcu jar spojiť sa s dánskym kráľom proti cisárovi za podmienky, že mu kráľ zaplatí sumu 240 000 ríšskych toliarov (40 000 mesačne po dobu šiestich mesiacov, tak ako to mal pôvodne sľúbené) a bude mať v Sliezsku dvanásť tisíc mužov nemeckého vojska, potom že aj on príde so svojím vojskom.

Zároveň Gabriel Bethlen ubezpečil vojvodu, že mierová zmluva bude koncipovaná tak, aby sa mohol so cťou opäť chopiť zbraní, a že dodrží svoje záväzky, aj keby ich Anglicko a Holandsko nesplnili. Kráľ mal samozrejme eminentný záujem na udržaní Bethlena v spojeneckom zväzku a v boji. Veď Gabriel Bethlen bol jedinou jeho nádejou na záchranu jeho vojska v Sliezsku. Ako sa však neskôr ukázalo k tomuto spojenectvu už neskôr nedošlo.

Zlé zásobovanie, príchod chladných mesiacov vyvolávali nespokojnosť medzi vojakmi na oboch stranách. Keď sa neukazovali ani ďalšie politické výhody z pokračovania vojny a Valdštejn cez urgencie z Viedne odmietol bez náležitej finančnej, materiálnej a vojenskej pomoci viesť ofenzívny spôsob boja, vo Viedni nakoniec súhlasili s mierovým riešením.

Sedmohradskému kniežaťu to prišlo aj vhod, lebo turecké oddiely sa pripravovali na návrat. Prešporský (Bratislavský) mier bol prijatý 28. decembra 1626. Obe strany sa zaviazali, že už nebudú proti sebe bojovať.

Body mikulovského a viedenského mieru zostali v platnosti. Mansfeldove oddiely dostali od panovníka ochranný list a začali s odsunom do Sliezska.

Začiatkom roka 1627 sa Gabriel Bethlen vrátil do Sedmohradska, ale protihabsburských plánov sa spočiatku nevzdával.

Jeho vtedajšie nesmelé úvahy, že po neúspechu získať českú korunu a vládnuť nad Uhorskom i Sedmohradsko, získa poľskú korunu sa dostávali teraz do popredia.

Pritom návrhy jeho príbuzného švédskeho kráľa Gustáva II. Adolfa na spoločnú protipoľskú akciu odmietol. Vo švédskom kráľovi totiž v tejto dobe už skôr videl rivala. Roku 1628 začal znovu mobilizovať, ale stále viac ho ohrozovala choroba, ktorá 15. novembra 1629 ukončila jeho život.

Zmluva, ktorú podpísal s Habsburgovcami, znamenala veľký predel v Bethlenovom živote, pretože tým definitívne skončilo jeho dlhoročné nepriateľstvo voči Rakúskemu domu. Proti Habsburgovcom už nikdy nepovstal a ani mobilizácia v roku 1628 na získanie Poľska nebola vedená s veľkou horlivosťou.

Je isté, že potom sa už nikdy nenechal získať k žiadnej vojenskej spolupráci, a to ani kráľ Kristián IV. Je možné, že pri jeho rozhodovaní pôsobili do istej miery aj zdravotné dôvody, pretože už dlho pred svojou smrťou trpel vážnou chorobou. Uzavretým mierom boli opäť zabezpečené stavovské výsady uhorskej šľachty, ktorá mala defacto aj hlavné slovo v Sedmohradsku a bola zabezpečená uhorská stavovská ústava.

Zdroj: uhorsko.com

---

Gabriel Bethlen proti Habsburgovcom

Nové Zámky v historickom, súčasnom FOTO a VIDEO zobrazení. Nové Zámky Fotoalbum

Nové Zámky Fotoalbum, mesto Nové Zámky v historickom, súčasnom Foto a Video zobrazení. Nové Zámky Fotoalbum je pre nadšencov histórie Nových Zámkov.

Našu stránku a dianie na nej môžete sledovat na Sociálnej Sieti Facebooku i na Google+

Naša webová stránka Nové Zámky Fotoalbum, je pre obyvateľov Nových Zámkov a nadšencov histórie Nových Zámkov. Stránka Nové Zámky Fotoalbum je Informatívneho charakteru, jej obsah sa snaží priblížiť obyvateľom, ale aj potencionálnym turistom mesta Nové Zámky jej históriu, aby mohli bližšie spoznať jej farebnosť a rôznorodosť. Stránka slúži k vzdelávaniu a rozšíreniu si svojich znalostí o histórii mesta Nové Zámky. Najdete u nás veĺké množstvo zaujímavostí o našom meste, jeho históriu, a veľké množstvo FOTO a VIDEO materiálu, ďalej zaujímavé miesta v našom meste i velké množstvo informácií o Osobnostiach našeho mesta, ktoré sa pričinili o jeho zviditeľnenie vo svete.