František Wesselényi

František Wesselényi

František Wesselényi sa narodil v roku 1605 a zomrel roku 1667 bol synom Štefana a Kataríny Dersffyovej. Po svatbe s Žofiou Bosniakovou sa stal František Wesselényi jej druhým manželom. František Wesselényi bol uhorský podžupan, vojenský kapitán Horného Uhorska, Palatín a Vodca protihabsburského sprisahania. 

František Wesselényi syn župana Středosolnocké stolice a sriemského bána Štefana Wesselényiho. Štefan bol prívržencom cisárskeho dvora a bol tiež za to často odmenený a získal aj titul kráľovského Kletar. Taktiež František Wesselényi stál na strane kráľa a za svoje zásluhy získal aj Grófsky titul.

František Wesselényi bol schopný nielen ako vojak, ale aj ako vzdelaný a spoločenský muž. Získal ohromné majetky a stal sa hlavným kapitánom hornouhorských vojsk. R. 1655 získal František Wesselényi aj najvyššiu možnú hodnosť – úrad uhorského palatína.

Po uzatvorení „hanebného mieru“ s Turkami r 1664 sa stal naopak hlavným odporcom a kritikom Leopolda I. a postavil sa do čela nespokojencov. František Wesselényi začal ihneď pracovať na prípravách otvorenej vzbury a hľadal spojenca v širokom okolí i v zahraničí. Do tohto povstania sa zapojila vedľa mnohých mocných magnátov aj stredná šľachta a zemania.

František Wesselényi

Životopis

František Wesselényi bol synom Štefana a Kataríny Dersffyovej a narodil sa v roku 1605. Keď mal dva roky, zomrela mu matka. Študoval na kolégiu u jezuitov v Trnave, kde prestúpil na katolicizmus a stal sa veľkým ctiteľom Panny Márie.

Už ako mladík sa František Wesselényi zúčastnil v službách fiľakovského kapitána Tomáša Bosniaka protitureckých bojov. Neskôr sa stal aj členom poľskej šľachty. František Wesselényi mal dvadsaťpäť rokov, keď požiadal o ruku Žofie Bosniakovej, dcéry fiľakovského kapitána Tomáša Bosniaka.

Bol príslušníkom šľachtického rodu pochádzajúceho z Novohradu. Študoval na jezuitskom kolégiu v Trnave, kde konvertoval na katolícku vieru. Slúžil v protitureckej armáde baróna Tomáša Bosniaka z Veľkého Bielu a Šurian, svojho svokra; 1644 a stal sa jeho nástupcom vo funkcii kapitána Fiľakovského hradu.

V roku 1647 bol  František Wesselényi menovaný do funkcie hlavného kapitána Horného Uhorska, v roku 1655 sa stal palatínom, 1660 županom Gemerskej a začas i Peštianskej župy. František Wesselényi bol vojenským veliteľom v boji proti Turkom i Švédom a ich spojencom.

Stál na čele uhorských magnátov pri vystúpení proti Habsburgovcom (podľa neho bol tento pohyb nazvaný Wesselényiho sprisahanie). František Wesselényi zomrel však skôr, ako mohol svoje zámery realizovať a skôr ako bola činnosť skupiny odhalená. Roku 1664 bol povýšený do grófskeho stavu s predikátom z Hadadu, 1662 bol vyznamenaný španielskym Rádom zlatého rúna.

 

František Wesselényi – Manželstvá

Žofia Bosniaková

20 ročná Žofia Bosniaková sa rozhodla spojiť svoj osud s Františkom Wesselényim, ale už bola vdovou. Po sobáši sa jej novým domovom stala Teplička nad Váhom, kam odišla začiatkom roka 1630. Tu, v teplickom kaštieli, sa im narodili obaja synovia. Adam (I630) a Ladislav (1633).

Žofia neodmietala nijakú prosbu o pomoc. Osobitný ohľad brala na chudobných a trpiacich. Spolu so svojím manželom Františkom založili a vydržiavali xenodochium, čiže útulok pre chudobných. Toto xenodochium založili na počesť Sedembolestnej Panny Márie a podľa nej ho aj pomenovali.

Na budove bol umiestnený križ. Útočisko tu našli chudobní a opustení, siroty bez ohľadu na pôvod a príslušnosť. Útulok sa spomínal aj ako „hospitale„, čiže nemocnica. Trovy liečenia hradilo takisto panstvo. Zriadili aj nadáciu v sume 1000 zlatých.

Z týchto peňazí, ktoré sa aj požičiavali, plynuli úroky v prospech útulku. Wesselényiovci sa ako patróni štedrým spôsobom starali o potreby farnosti a kostolov na panstve.

V súpise, ktorý zaznamenal teplický farár Štefan Kôstka, sú uvedené sakrálne predmety pochádzajúce priamo od Žofie Bosniakovej. Boli to dve strieborné ampulky na vodu a víno, jedna strieborná a dve medené kadidelnice, antipendium na oltár, humerál a vyšívaný biely obrus.

Žofia mala cit pre spravodlivosť a svedčí o tom jej list z 11.6. 1632 Adamovi Thurzhovi, hlavnému županovi Spišskej stolice, napísaný, kvôli vražde nevinného človeka. Žofiin otec po dlhodobej chorobe zomrel 9.12.1634 a o dva roky sa musela rozlúčiť so svojou 22-ročnou sestrou Katarínou.

Pri výchove svojich dvoch synov bola Bosniaková odkázaná prevažne sama na seba, pretože František Wesselényi, ktorý sa po jej otcovi stal kapitánom fiľakovskej pevnosti, viazali k tomuto miestu mnohé povinnosti. Častá neprítomnosť a zaneprázdnenosť ktorú František Wesselényi nemohol kvôli povinnostiam odložiť spôsobili aj to, že usmerňovanie hospodárenia na panstve zveril svojej manželke.

Jej bol podriadený celý pánsky personál na čele so správcom panstva. Žofia Bosniaková zomrela pomerne mladá 28.4.1644 nemala ani tridsaťpäť rokov.

V tomto roku, poznačenom nepokojmi v súvislosti s povstaním Juraja Rákocziho, jej rodina prebývala na Strečnianskom hrade, kde ju pochovali pod hradnou kaplnkou.

Zanechala po sebe dvoch synov, 11-ročného Ladislava a 14-ročného Adama. V tom istom roku ako Žofia, zomrel vo veku 37 rokov aj jej starší brat Štefan, nitriansky biskup.

František Wesselényi sa 23.apríla 1644 za vojenské zásluhy stal grófom. Medzi najdôležitejšie pevnosti v krajine patril aj Muránsky hrad. Najlepšie to dokladajú stavovské povstania, ktoré krvavými udalosťami zaplnili celé 17.stor., ba aj kus storočia nasledujúceho. Bolo ich šesť a spolu trvali takmer 40 rokov.

Prvé pod vedením Štefana Bocskaya sa začalo roku 1604 a posledné Františka II. Rákocziho sa skončilo roku 1711. Počas povstania Juraja Rákocziho I. vtedajší majitelia hradu Széchyovci boli na jeho strane a tak Ferdinand III. poveril František Wesselényi, vtedy kapitána fiľakovského hradu, aby Muráň získal pre cisára.

Mária Széchy

Pri snahe dobyť Muránsky hrad sa František Wesselényi zamiloval do jeho hradnej pani Márie Széchy, dokonca k nej chodil na zálety aj počas obliehania Muránskeho hradu. Jeho manželka Žofia sa preto utrápila na smrť. Smutná Mária Széchy sa medzi sestrami a švagrami cítila na hrade ako väzeň. František Wesselényi sa rozhodol, že využije jej osamelosť.

Napísal jej ľúbostný list a zveril ho sluhovi Jánovi Nagyovi, ktorý mal na hrad priniesť uhorky. Bol to chytrí muž, vyčistil jednu uhorku a do dutiny skryl list.

Mária sa najprv začudovala, ale potom pochopila, že to asi nebude obyčajná uhorka a keď našla list pochopila aj to, že Wesselényimu nejde len o jej srdce ale najmä o hrad. A tak sa rozhodla,že ho vyskúša. Poslala mu tajný list, v ktorom píše o stretnutí na tisovskej ceste, kam príde so služobníctvom chytať ryby. Tak sa aj zišli.

František Wesselényi prišiel odlahlými cestami so šiestimi mužmi. Krásna Mária sa objavila na koni vo vyšívanom loveckom obleku v spoločnosti dvoch dvorných dám. Zľahka zoskočila z koňa, František Wesselényi prestrel svoj plášť, kľakol si na jedno koleno a požiadal Máriu o hrad pre kráľa a o ruku pre seba.

Mária odpovedala:

,,Ak boh tak chce, aby som bola tvoja, s úprimnou láskou a oddanosťou budem tvojou ženou a vynasnažím sa o to, aby si so mnou dostal aj muránsky hrad, lenže tam je 600 vojakov oddaných Jurajovi Rákoczimu“.

A že to myslí vážne, na znak vernosti mu dala prameň vlasov. Vrátila sa na hrad a po dlhom rozmýšľaní si zadovážila rebríky a dala tiež upliecť niekoľko dlhých lán. Urobila tak pod zámienkou, že sa nepatrí sušiť si bielizeň v dohľade vojakov a služobníkov a chce si ju zavesiť na hradnej povale.

Potom si dobre obzrela terén a napokon vybrala miesto pod severným múrom, kde bola skalná stena najnižšia, ale aj tak vysoká asi 20 metrov, a na úpätí dobre skrytá zeleňou. V dohovorenú noc nad ránom František Wesselényi s asi 20 mužmi vyliezli po lanách na hrad a potichu vošli do Máriinej izby.

Tá si po jednom pozývala hradných dôstojníkov do svojej komnaty, kde na nich čakali ostré meče navšetko odhodlaných cisárskych vojakov. Nezostalo im iné ako prisahať vernosť panovníkovi. Potom otvorili bránu a s hlasným trúbením a krikom ,,Nech žije kráľ “ vpustili aj zvyšnú Wesselényiho družinu.

V okolí Muráňa sa tradovalo, že boli milencami dávno predtým. Potajomky sa stretávali na majeroch v Radzovciach, Babinci, Kraskove, kam Mária prichádzala na koni.

Šťastný pár sa zosobášil 6.augusta 1644 v kaplnke jelšavského kaštieľa, Mária mala 34 rokov, František Wesselényi bol čerstvý vdovec, lebo jeho prvá manželka Žofia Bosniaková zomrela len niekoľko týždňov pred touto svadbou.

František Wesselényi si ju veľmi vážil aj keď spolu nežili. Nové manželstvo bolo šťastné, o čom svedčia aj listy, ktoré František Wesselényi písal Márii a oslovoval ju ,,Clarissima et Dulcissima“ (najjasnejšia a najsladšia). Po Bosniakovej smrti postúpil z funkcie hradného kapitána na hlavného kapitána hornouhorských vojsk.

V roku 1655 dosiahol najvyššiu možnú hodnosť – stal sa uhorským palatínom, najmocnejším a najvyšším krajinským hodnostárom po cisárovi. Mária pre svoju inteligenciu a nevšednú krásu prvou dámou.

Neskôr sa presťahovali na Ľupčiansky hrad. Ich šťastie trvalo 20 rokov. Potom turci, ktorí ohrozovali krajinu utrpeli porážku. František Wesselényi bol jedným z veliteľov cisárskej armády, ktorá porazila v roku 1664 pri sv. Gottharde turkov, a tým zastavila ich ťaženie na Viedeň.

Cisár Leopold I. po tejto bitke uzavrel s Osmanskou ríšou mier. Medzi šľachtou to vyvolalo obrovské roztrpčenie. Wesselényimu a uhorskej šľachte sa podpísanie mieru nepáčilo, pretože chceli pokračovať v boji, turci totiž rok predtým obsadili aj Wesselényiho dŕžavu – Nové Zámky.

V roku 1666 preto začal Wesselényi organizovať ďalšie protihabsburgské sprisahanie (Wesselényiho sprisahanie) a stal sa vodcom uhorských veľmožov proti cisárovi Leopoldovi I., ktoré bolo reakciou na to, že viedenský cisársky dvor bez súhlasu krajinského snemu uzavrel vo Vašvári s turkami nevýhodnú mierovú zmluvu.

Lenže už o tri mesiace, hlavný sprisahanec náhle zomrel. Predčasná smrť 27.marca 1667 zachránila František Wesselényi pred verejnou popravou, ktorá postihla viacerých účastníkov povstania po jeho odhalení. Pochovali ho v kaplnke na Muránskom hrade. Ešte pred smrťou požiadal svoju manželku Máriu Széchy, aby ho dala pochovať bez okázalostí a v mníšskom habite.

Aj keď sa sprisahanie prezradilo, cisár celé roky čakal lebo nemal chuť pustiť sa do boja s najsilnejšími predstaviteľmi krajiny. Keď sa však o to pokúsili sami a ukázalo sa, že nemajú dosť síl, cisár nechal hlavných sprisahancov zatknúť a neskôr aj popraviť. Pri prehliadkach hradov sa našlo množstvo kompromitujúceho materiálu, ktoré vyvolalo ďaľšiu vlnu zatýkania.

Cisárske vojsko pritiahlo aj pod Muráň. Mária sa odmietla poddať ale napokon ustúpila. Zatkli ju a všetok majetok jej vzali. Nasledujúce roky prežila v internácii vo Viedni a Bratislave, napokon ju prepustili, ale po dvoch rokoch 18.júla 1678 v Kőszegu u svojej rodiny vo veku 68 rokov zomrela.

Po smrti František Wesselényi zdedil teplické panstvo jeho mladší syn Ladislav. Starší syn Adam zomrel mladý ešte v roku I652. Ladislav žil do roku 1675 v Teplickom kaštieli, odkiaľ odišiel do Poľska na majetky zdedené po otcovi, kvôli podozreniu, že sa zúčastnil na sprisahaní pripravovanom jeho otcom. V roku 1674 cisárske vojsko hrad Strečno vyhodilo do povetria.

Vestfálsky mier

Vestfálsky mier z roku 1648 znamenal nielen ukončenie do tej doby nejvyčerpávajúcej európskej vojny, ale aj utvorenie základov pre nové mocenské pomery na kontinente. Habsburgovcom sa nepodarilo získať prevahu v západnej Európe, realizovať svoje plány na zjednotenie Nemecka a na obkľúčenie Francúzska.

Naopak Francúzsko dosiahlo značných územných ziskov, čiastočne v záujmovej oblasti Habsburgovcov v juhozápadnom Nemecku a rozšírilo svoje hranice po Rýn. Francúzska diplomacia vysoko hodnotila fakt, že prekazila Habsburgovcom ich pokusy na podmanenie nemeckých kniežatstiev. Politická roztrieštenosť Nemecka a Talianska teda zostala.

Pre Španielsko znamenal tento mier ústup do postavenia druhoradej mocnosti. Mierovou zmluvou vo Vestfálsku bola definitívne uznaná samostatnosť Holandska a Švajčiarsko získalo nezávislosť od ríše. Z tridsaťročnej vojny značne posilnený vyšiel aj francúzsky spojenec Švédsko.

Tento mier síce narušil svetovládne plány Habsburgovcov, ale nevylúčil ich zo spolurozhodovania o dôležitých európskych otázkach. Habsburgovci museli naďalej čeliť dvom protivníkom: na západe Francúzsku a na juhu Osmanskej ríše.

Najvýraznejšou príčinou sporov medzi Rakúskom a sultánom sa stalo opäť Sedmohradsko. Syn Juraja I. Rákocziho, sedmohradské knieža Juraj II. Rákoczi, bez súhlasu tureckej Porty zasiahol do severnej vojny, aby získal poľskú korunu. Turci ho nechali zosadiť, a keď sa Rákoczi postavil na odpor, v bitke pri Kluž roku 1660 rozprášili jeho oddiely a Sedmohradsko sa stalo tureckým vazalom.

Cisár Leopold I. sa však nehodlal zriecť ako uhorský kráľ svojich nárokov na Sedmohradsko a vojensky obsadil Satumarskú a Sabolčskú stolicu. Podporoval zároveň bývalého Rákocziho prívržencov Jána Kemény -a, ktorý sa postavil Turkom na odpor a dal sa zvoliť sedmohradským kniežaťom. Roku 1661 Turci Kémény -a porazili a na sedmohradský stolec dosadili svojho kandidáta Michala Apáffyho.

Cisársky generál Raimund Montecuccoli nato zareagoval tak, že obsadil Kluž a posilnil pohraničné pevnosti a hrady, ktoré cisárskym vojskám prepustil Kemény. Nasledujíce rokovania neviedli k žiadnemu úspechu. Naopak, spory sa vyhrotili ďalej a to v súvislosti s vybudovaním pevnosti Zrinski Novigrad na ľavom brehu rieky Mures.

Urýchlená výstavba tejto pevnosti chorvátskym bánom Mikulášom Zrínskym mala zabrániť tureckým nájazdom na jeho majetky. Turci to považovali za porušenie mierových podmienok a bojovný veľkovezír Ahmed Köprülü na jar 1663 vyhlásil Habsburgovcom vojnu.

Veľkovezír sa pohol cez Ostrihom na Nové Zámky. Do cesty sa mu postavil 6. augusta 1663 pri Štúrove veliteľ Nových Zámkov Adam Forgách. Bitka ktorá sa potom rozpútala, prebiehala spočiatku nerozhodne, dokonca na začiatku bitky sa dokonca zdalo, že uhorské a nemecké vojská zatlačia Turkov.

Zostalo len pri snoch. Forgách sa zachránil útekom a do Nových Zámkov sa vrátil údajne len s deviatimi mužmi. Turci po tomto víťazstve zanechali svoje posádky v Ostrihome a Štúrove a postúpili na mesto Nové Zámky. Nasledujúci pád Nových Zámkov mal ďalekosiahle následky. Začala reťazová strata ďalšou pevnosťou.

Turci veľmi spustošili Horné Uhry a prešli na Moravu, ktorú taktiež ohňom aj mečom pustošili a rabovali. V priebehu zimy sa situácia začala zlepšovať hlavne zásluhou víťazstiev Mikuláša Zrínskeho na juhu krajiny.

Navyše pád Nových Zámkov vyvolal v Európe veľké obavy, čoho Habsburgovci šikovne využili, aby získali vojenskú aj finančnú pomoc a to predovšetkým z Bavorska a Francúzska.

Táto pomoc umožnila skonsolidovať sily a prejsť do protiofenzívi aj na území Horného Uhorska. Pod velením schopného generála de Souchésa cisárske a uhorské vojská zvíťazili nad Turkami pri Žarnovici a Hronskom Beňadiku.

Dňa 20. júla 1664 sa medzi spojenými cisársko-uhorskými vojskami v počte asi 30 000 mužov a Turkami, rozpútal rozhorčený boj neďaleko Levíc.

Zvíťazili spojené vojská generála de Souchésa a Turci sa dali na útek. Desať dní po tejto bitke bol uzavretý mier pri meste Vasvár medzi Turkami a Habsburgovcami, ale bol cez vojenské úspechy cisárskej strany roku 1664 veľmi nevýhodný, často nazývaný ako „hanebný„.

Tento mier vyvolal predovšetkým medzi uhorskou šľachtou veľké rozuzlenie, lebo potvrdzoval Turkom aj cez ich neskoršie porážky veľké zisky na úkor Uhorska a uhorského ľudu. Cisár Leopold I. uzavrel mier u Vavsáru preto, lebo mal iné zahranično-politické záujmy.

Chcel si len zabezpečiť pokoj na južných hraniciach, aby sa mohol sústrediť na mocenské problémy v západnej Európe. K uzavretiu mieru ho tiež nútil nedostatok financií na udržiavanie protitureckých pevností a bojovej pohotovosti a vydržiavanie poľných vojsk.

Nie je teda divu, že Vestfálsky mier vyvolal medzi uhorskou šľachtou veľkú nevôľu. Šľachta sa snažila získať naspäť svoje majetky na území zhabanej Turkami a uhorský ľud dúfal v úplnej vyhnanie Turkov z uhorských krajín. Pritom vojenské úspechy z roku 1664 sa zdali byť v tomto ohľade sľubné.

„Hanebný mier“ bol v Uhorsku oprávnene chápaný ako nezáujem Viedne o uhorské problémy. Pritom nešlo len o uhorský, ale skôr celoeurópsky problém, prinajmenšom stredoeurópsky. Uhorskej šľachty sa dotklo, že nebola zastúpená pri mierových rokovaniach a nesúhlasila ani s mierovými podmienkami.

Uhorské stavy protestovali, že podmienky mieru Turci rovnako nedodržiavajú a pokračujú v menších koristnických výpravách. Sťažovali si na vojenskú politiku panovníka, ktorá obmedzovala uhorskú šľachtu, aby získala vysoké vojenské funkcie.

Uhorská šľachta bola vytlačená aj z politických pozícií a jej vplyv na riadenie vnútornej správy krajiny bol v značnej miere obmedzený. Absolutistické úsilie Viedne sa prejavovalo aj v hospodárskej oblasti, ako napríklad v snahe podriadiť uhorskú ekonomiku rakúskym záujmom, ovládnuť výnosný uhorský obchod s dobytkom a pod centralizačným úsilím dvora narazilo tentoraz na odpor uhorských magnátov a šľachty, a to bez rozdielu náboženského vyznania.

Odpor stavov voči Habsburgovcom mal už v tomto období značné odlišnosti od protihabsburského stavovského odboja z prvej polovice 17. storočia. Teraz sa už šľachta stále otvorenejšie domáhala nielen boja za náboženskú slobodu, ale aj svojich politických, stavovských a vojenských požiadaviek.

Uhorská katolícka a protestantská šľachta začala mať rovnaké ciele a požiadavky. Základňou protihabsburského odporu a politického úsilia uhorskej šľachty prestávalo byť Sedmohradsko, ktoré sa po dosadení Michala Apáffyho na sedmohradský stolec stalo vazalom Porty.

V opozícii, ktorá sa formovala proti viedenskému dvoru, sa začali rodiť aj náznaky uhorského stavovského patriotizmu. Jeho najvýraznejším predstaviteľom sa v tomto období stal chorvátsky bán Mikuláš Zrinski.

Pokúšal sa vytvoriť dostatočne silné uhorské vojsko, ktoré by bolo schopné čeliť tureckým útokom, alebo dokonca zatlačiť tureckú moc za hranice krajiny vlastnou silou. Do čela otvoreného prejavu odporu sa potom po nešťastnej smrti Mikuláša Zrínskeho postavil r 1664 sám uhorský palatín František Wesselényi.

Povstanie Františka Wesselényiho

František Wesselényi bol synom župana Stredosolnockej stolice a sriemského bána Štefana Wesselényiho. Štefan bol prívržencom cisárskeho dvora a bol tiež za to často odmenený a získal aj titul kráľovského stolníka.

Taktiež František Wesselényi stál na strane kráľa a za svoje zásluhy získal aj Grófsky titul. Bol schopný nielen ako vojak, ale aj ako vzdelaný a spoločenský muž. Získal ohromné majetky a stal sa hlavným kapitánom hornouhorských vojsk. V roku 1655 získal aj najvyššiu možnú hodnosť – úrad uhorského palatína.

Po uzatvorení „hanebného mieru“ s Turkami v roku 1664 sa stal naopak hlavným odporcom a kritikom Leopolda I. a postavil sa do čela nespokojencov. Ihneď začal na prípravách otvorenej vzbury a hľadal spojenca v širokom okolí i v zahraničí.

Do tohto povstania sa zapojilo vedľa mnohých mocných magnátov aj stredná šľachta a zemania. Medzi popredných predstaviteľov patrili vedľa už spomínaného František Wesselényi -ho tiež Petr Zrinski, krajinský sudca František Nádašdy, Štefan Thököly, František I. Rákoczi, František Frangepán aj arcibiskup Juraj Lipai, ďalej E. Tattenbach v Štajersku a Karel z Thurna v Gorici a mnoho ďalších.

Bohužiaľ defacto ešte počas príprav v roku 1667 zomrel palatín František Wesselényi a samotní vodcovia hlavne po jeho smrti neboli jednotní. Hľadali pomoc a podporu v zahraničí.

Rokovania s Francúzskom však neprinieslo žiadne výsledky, a tak sa prostredníctvom Appafyho obrátili na tureckú Portu. Počas týchto taktiež neúspešných rokovaní v roku 1668 však došlo aj k prvému a nie poslednému vyzradeniu plánov povstalcov.

V roku 1669 vyrazil generál Špork na čele asi dvadsaťtisícovej armády potlačiť šľachtické povstanie, ktoré už začalo v abovsku, Zemplínskej, Šarišskej a Spišskej stolici. Povstanie však stroskotalo skôr, než tam Špork dorazil. Pokusy o odpor neboli poriadne domyslené a protihabsburské povstanie uhorských magnátov bolo ešte v zárodku v roku 1669 odhalené.

Cisársky generál potom do všetkých významnejších hradov dosadil nemecké posádky, takže koncom leta už vo všetkých hornouhorských hradoch okrem Muráňu boli nemecké stráže. V Levoči a Prešporku začali svoju činnosť súdy pod predsedníctvom grófa Rottala.

Viac ako dvätisíc ľudí bolo zatknutých, ale po čase väčšinu prepustili. V apríli v roku 1670 Zrínskeho, Frangepána, Nádasdyho a Tattenbacha cez všetky intervencie zo zahraničia, medzi nimi aj pápeža Klement IX., vo Viedni popravili.

Lipaia a Thökölyho zachránila od popravy len ich predčasná smrť. Rákoczi sa vykúpil za obrovské výkupné a prispenia svojej matky, ktorá prenechala jeho hrady nemeckému vojsku. Viedenský dvor využil naskytnutú príležitosť na frontálny útok.

A skutočne. Začali represálie – hromadné procesy, popravy, prenasledovanie a hlavne konfiškácie majetku. Len na jednom zasadnutí tajnej rady odobrali bývalým majiteľom 11 hradov, 70 zemianskych kúrií a 367 usadlostí. Títo majitelia, samozrejme, potom len rozšírili počet utečencov a stali sa zaprisahanými nepriateľmi cisára a vykonávateľmi jeho vôle.

Uhorská stavovská ústava bola zrušená a vládu v krajine prevzala osemčlenná komisia na čele s veľmajstrom rádu nemeckých rytierov JG Ampringenom. Vojenských funkcií sa ešte vo väčšej miere zmocnili cudzinci.

Tento útlak vyvolal rôzne formy triedneho odporu a utváranie zbojníckych družín, hlavne v hornatých oblastiach Horného Uhorska, individuálny odpor proti zemepánom, miestne vzbury a vzbury menších oblastí. S hospodárskym, sociálnym a politickým útlakom išlo aj o obmedzovanie náboženskej slobody.

Viedeň využila skutočnosť, že na protihabsburskom povstaní uhorskej šľachty sa zúčastnili aj protestanti a siahla k svojmu programu rekatolizácie. Protestantský duchovný, ktorí neutiekli, ale dostavili sa pred prešporský súd a odmietli podpísať reverz, uvrhli do väzenia, časť z nich potom poslali na nútené práce alebo na galeje.

Mnohí, v prvom rade tí, ktorých postihli cisárske súdy, nové nariadenie a zásahy vojska, utiekli za hranice, najmä do Sedmohradska a Nemecka. Šľachtici a zemania, väčšina medzitým už odsúdených prešporským súdom „iudicium lega„, zhromažďovali okolo seba týchto ozbrojencov – Kurucov.

Toto pomenovanie vzniklo z latinského slova „crux“ = kríž, považujúc Kurucov vlastne za akýchsi nasledovníkov Dószovho križiackeho vojska. Jadro kuruckých ozbrojencov tvorili bývalí hradný vojaci, ktorých od roku 1670 v Uhorsku hromadne prepúšťali.

K nim sa potom pridávali hajdúsi a poddaní, ďalej študenti, protestantskí kazatelia a tak ďalej. V mimoriadne veľkom počte boli medzi kurucmi zastúpení drobní zemania, nižšia aj stredná šľachta, čo vyplývalo aj z celkového zmýšľania Kurucov. Považovali sa za akýsi vojenský stav a veľmi často opovrhovali poddanými, napriek tomu, že mnohí z nich stáli v ich radoch.

Títo „poddaní“ kuruci s obmedzenými kultúrnymi a spoločenskými hodnotami neboli príliš na území, kde práve operovali obľúbení a vítaní, pretože práve poddaní a drobných zemanov často rabovali, vraždili a pustošili, vidiac v tom možnosť zbohatnúť. Kuruci žili predovšetkým v pohraničných oblastiach Sedmohradska, Turecka a Uhorska.

Povstanie Kurucov

Ich prvé významnejšie vpády na území Horného Uhorska podnikli za tichej podpory sedmohradského kniežaťa Michala Apáffyho roku 1672. V druhej polovici augusta zaútočili dve skupiny pod velením Adama Ibrániho, Gabriela Kenedeho a Štefana Petröciho a získali niektoré mestá v Zátisí.

Hornouhorský cisársky kapitán Paris Spankau vytiahol proti ich centru v Debrecíne, ale pred presilou čoskoro ustúpil ku Košiciam. Počet Kurucov sa rýchlo rozrastal. Prekročili Tisu a v abovskej a Zemplínskej stolici sa k nim pridávalo hlavne domáce protestantské obyvateľstvo.

Nejaký čas obliehali Onod a Tokaj, ale čoskoro si uvedomili, že bez silnejšieho delostrelectva si s pevnosťami neporadia. Preto potom mocnejšie hrady obchádzali. V septembri 1672 sa húfy kuruckých vojakov zjednotili a ich počiatočné úspechy podnietili aj vplyvného sedmohradského magnáta Michala Telekiho, že vytiahol do poľa a pokúsil sa získať cisársku pevnosť Satu Mare.

Bol však porazený. Samotní kuruci pod velením Mateja Suhaia a Petröciho zvíťazili medzitým v niekoľkohodinovej bitke pri Hanisku, kde rozdrvili Spankauove nemecké šíky a veľkú časť jeho žoldnierov pobili. Spankau sa so zvyškom svojich oddielov stiahol za hradby Košíc.

Touto bitkou si kuruci otvorili cestu do abovska, Turnianskej, Gmerskej a Šarišskej stolice a prechádzali aj do Spiša.

Kurucký oddiel pod velením Gašpara Piky prenikol vedľajšími cestami až na Liptov a Oravu a za pomoci miestneho obyvateľstva sa zmocnil Oravského hradu a jeho okolia. Kuruci tu však dlho nezostali.

Už začiatkom septembra 1672 začali vo Viedni pripravovať protiúder. Dva vojenské zbory pod velením generálov Šporka a Cobba sa vydali proti povstalcom. Cobb mal asi desaťtisícové vojsko, z toho asi štyri až päť tisíc jazdcov pod velením Pavla Esterházyho.

Kuruci pred nimi ustupovali k sedmohradským hraniciam smerom na juhovýchod. Na Orave zostal osamotený Gašpar Pika, proti ktorému sa vydal generál Špork. Veliteľ stráže Oravského hradu Pik otvoril brány hradu, ale nemecká posádka sa k nemu nepridala.

Odtiaľ Pika vzbúril široké okolie a v značnej miere bránil Špork v styku so Sliezskom. Potom sa pokúsil klásť s pomocou miestneho protestantského obyvateľstva cisárskemu vojsku odpor, ale márne. Po potlačení Pikovho povstania dal Špork samotného Piku, veliteľa stráže Oravského hradu a 24 richtárov okolitých dedín po rôznych mučeniach za živa napichnúť na koly.

Potom sa všade začali zavádzať staré poriadky. Viedenský dvor sa dal do uskutočňovania svojich absolutistických plánov. Už v roku 1670 sa začali súdy a prenasledovanie svetskej i cirkevnej protestantskej aristokracie ako aj protestantského ľudu a v tejto dobe v roku 1673 siahla katolícka reakcia, ktorej dušou bol arcibiskup Szelepcsényi, biskupi Kollonich a Bársony i k drastickejším opatreniam.

V septembri 1673 sa v Prešporku konal súd s prvými 33 protestantskými kňazmi, ktorých obvinili z urážania katolíckeho náboženstva, a tým aj s urážaním jeho cisárskeho veličenstva, spojením sa s Wesselényiho povstaním. Väčšina z nich odišla do vyhnanstva.

O rok neskôr už vyzvali všetky protestantských duchovných, aby sa dostavili pred prešpurský súd. Väčšina z 350 kňazov po väzení a mučení v pevnostiach v Leopoldove, Komárne, na hrade Branč a v Eberharde konvertovalo. Asi 50 kňazov, ktorí odmietli prestúpiť na katolícku vieru potom poslali až do Neapola a predali na galeje. Horné Uhry prežívali svoju Bielu Horu.

Medzi najvýznamnejších protestantských a kultúrnych predstaviteľov, ktorí boli odsúdení patrili Daniel Sinapius Horčička, Štefan Pilárik, Tobiáš Masník, Ján Simonides a Krupinský rektor Juraj Lány, ktorému sa podarilo na území Talianska z transportu utiecť a potom emigrovať do Saska.

Kurucký odboj však nebol ani zďaleka potlačený. Vodcovia Kurucov nadväzovali spojenie s Francúzmi, Poliakmi, a Turkami. Francúzska diplomacia usilovala využiť kurucké hnutia na to, aby spojilo aspoň časť habsburských síl na juhovýchodných hraniciach.

Francúzi podporovali Kurucov aj finančne. Na dosiahnutie väčších vojenských úspechov však táto pomoc nebola dostatočná, a tak sa francúzska diplomacia usilovala zabezpečiť aj podporu Sedmohradska a Poľska. Roku 1676 sa situácia Kurucov začala zlepšovať. Od Ľudovíta XIV. dostali aj priamu vojenskú pomoc a pomocné francúzsko-poľské oddiely spolu s kurucmi porazili cisárskeho generála Schmidta v Maramurešskej stolici.

Viedeň nedocenila vážnosť situácie v Uhorsku a kurucké hnutia sa snažili využiť rôzne politické sily vo svoj prospech. Po nástupe Kara Mustafu do funkcie veľkovezíra v roku 1676 sa začal meniť aj postoj Turecka. Porta dala súhlas Sedmohradsku k menším vpádom do Uhorska a poskytla kurucom neveľkú vojenskú pomoc. Dôležitá zmena nastala aj vo vnútri kuruckého tábora.

Na jeho čelo sa už od roku 1678 dostal mladý Imrich Thököly, ktorému sa darilo zjednocovať rozdrobené kuruckej skupiny a tieto postupne izolovať od vplyvu sedmohradskej politiky a ambiciózneho Telekiho. Thököly potom začal otvorené povstanie proti Habsburgovcom.

 

Zdroj: wikipedia.org, uhersko.com, dcza.sk

---

František Wesselényi

Nové Zámky v historickom, súčasnom FOTO a VIDEO zobrazení. Nové Zámky Fotoalbum

Nové Zámky Fotoalbum, mesto Nové Zámky v historickom, súčasnom Foto a Video zobrazení. Nové Zámky Fotoalbum je pre nadšencov histórie Nových Zámkov.

Našu stránku a dianie na nej môžete sledovat na Sociálnej Sieti Facebooku i na Google+

Naša webová stránka Nové Zámky Fotoalbum, je pre obyvateľov Nových Zámkov a nadšencov histórie Nových Zámkov. Stránka Nové Zámky Fotoalbum je Informatívneho charakteru, jej obsah sa snaží priblížiť obyvateľom, ale aj potencionálnym turistom mesta Nové Zámky jej históriu, aby mohli bližšie spoznať jej farebnosť a rôznorodosť. Stránka slúži k vzdelávaniu a rozšíreniu si svojich znalostí o histórii mesta Nové Zámky. Najdete u nás veĺké množstvo zaujímavostí o našom meste, jeho históriu, a veľké množstvo FOTO a VIDEO materiálu, ďalej zaujímavé miesta v našom meste i velké množstvo informácií o Osobnostiach našeho mesta, ktoré sa pričinili o jeho zviditeľnenie vo svete.