František II. Rákóczi
František II. Rákóczi sa narodil 27. marca 1676 Borša, Uhorsko. Zomrel 8. apríla 1735 Tekirdağ, Osmanská ríša. František II. Rákóczi doba vlády 1704-1711 knieža sedmohradský. Obdobie František II. Rákóczi v Nových Zámkoch.
Potom ako tento kurucký veliteľ zradil a prestúpil na stranu cisára, ho Adam Jávorka, poručík novozámockého hradu, 3. januára 1710 chytil a zajal. Ladislav Ocskay bol ešte v ten deň popravený na novozámockom hlavnom námestí.
Na mieste popravy je dnes bronzová pamätná tabuľa, ktorá bola na námestí aj v rokoch 1929 a 1975, no z politických dôvodov boli obidva pamätníky odstránený.
Čítajte tiež: Fotoalbum Pevnosť Nové Zámky
Nové Zámky Fotoalbum, mesto Nové Zámky v historickom, súčasnom Foto a Video zobrazení. Nové Zámky Fotoalbum je pre nadšencov histórie Nových Zámkov.
František II. Rákóczi
sedmohradský veľmož a vodca posledného protihabsburského stavovského povstania
František II. Rákóczi sa narodil 27. marca 1676 Borša, Uhorsko. Zomrel 8. apríla 1735 Tekirdağ, Osmanská ríša. František II. Rákóczi doba vlády 1704-1711 knieža sedmohradský.
Sedmohradské knieža František II. Rákóczi, šarišský župan, vodca najväčšieho stavovského odboja v Uhorsku. Rodové priezvisko si jeho predchodcovia zvolili podľa názvu obce na Zemplíne menom Rakovec nad Ondavou. Už jeho pradedo Juraj viedol veľké povstanie proti Habsburgovcom.
František II. Rákóczi mal iba 11 rokov, keď ho násilne odlúčili od jeho matky Heleny Zrínskej (Jelena Zrinski), chorvátskej šľachtičnej, ktorá bola dcérou Petra Zrínskeho.
Práve vtedy ho popravili vo Viedenskom Novom Meste. František II. Rákóczi bol v rokoch 1688 až 1692 na príkaz cisárskeho dvora vychovávaný v nemeckom duchu v českých kláštorných jezuitských kolégiách Českom Krumlove, Jindřichovom Hradci a Prahe.
V roku 1692 sa František II. Rákóczi vrátil do Viedne, ale s matkou sa už nikdy nestretol. František II. Rákóczi sa v septembri 1694 v Kolíne na Rýnom oženil. Za manželku si zobral vtedy 15 ročnú kňažnú Šarlotu Amáliu z Hessen-Rheinfelsu. Manželia spolu žili na Šariši na Rákociho majetkoch. Mali syna Juraja.
Roku 1700 bol František II. Rákóczi pre podozrenie z pripravovaného povstania zatknutý, ale z väzenia vo Viedenskom Novom Meste sa mu podarilo v roku 1701 s pomocou cisárskeho kapitána Gottfrieda Lehmanna ujsť do Poľska.
Odtiaľ sa na čele ozbrojencov začiatkom júna 1703 vrátil do vlasti s cieľom začať povstanie. Situácia bola priaznivá, pretože ešte začiatkom roku 1703 sa značná časť cisárskych posádok v Uhorsku začala presúvať na západoeurópske bojiská do vojny s Francúzmi a Bavormi o španielske dedičstvo.
František II. Rákóczi povzbudený peniazmi a sľubmi francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV., nechal vyhotoviť zástavy s heslom „s Bohom za vlasť a slobodu“ (cum Deo pro patria et libertate), a poslal ich s výzvou do Uhorska. Na jeho panstvách v Makovici a Mukačeve sa jeho sedliaci ako prví chopili zbraní.
Rákoczi sa postavil na ich čelo. Nedarilo sa im však a onedlho sa dostavil prvý neúspech. Aby Rákoci na poslednú chvíľu zvrátil prvú porážku sedliackych oddielov poveril svojho významného generála Mikuláša Bercsényiho dodatočným zverbovaním 600 žoldnierov z Poľska.
Aby si získal nových bojovníkov vydal v septembri 1703 patent. Podľa neho mali byť poddaní počas účasti na povstaleckých bojoch úplne oslobodení od povinností a platenia dávok. Roľníci sa s nadšením hrnuli do povstaleckej armády s nádejou, že víťazstvo im prinesie vytúženú slobodu.
Drobných zemanov a mešťanov si získaval prísľubmi náboženskej slobody. Neskôr sa do povstania darilo zapojiť aj šľachtu, ktorej čoraz väčšia prítomnosť však zmenila jeho charakter zo sociálneho na stavovské.
V marci 1704 sa k nemu pridal dokonca cisársky generál Šimon Forgách, ktorý ho nasledoval až do exilu. Postupne sa im podarilo obsadiť väčšiu časť krajiny. Habsburgovci ovládali už iba Bratislavu, pevnosť Leopoldov a Trenčín.
Počas roku 1704 povstalci ovládali celé územie dnešného Slovenska a Sedmohradsko. František II. Rákóczi bol v roku 1704 v Belehrade zvolený za knieža a neskôr v Sečanoch (20.septembra 1705) za hlavného predstaviteľa konfederácie v Uhorsku.
Na území Uhorskej konfederácie však nebolo všetko ideálne. Nesúhlas s pomermi, ktoré nastali sa začal ozývať z radov stoličnej šľachty. Turčianska stolica vydala začiatkom roku 1707 okružný list, v ktorom poukázala na to, že Rákociho nariadenia sú v rozpore so zákonmi a slobodami krajiny.
Že proti nim nemožno ani protestovať, čo za vlády Habsburgovcov bolo celkom bežné a samozrejmé. Konflikt vyvrcholil v Onóde na sneme, kde na mieste zabili vyslancov Turčianskej stolice Melchiora Rakovského a ťažko zraneného Krištofa Okolicsányiho popravili na druhý deň. Knieža vyslancov označil za „pôvodcov všetkého zla“ a obvinil, že „ohrozujú uhorskú revolúciu“. František II. Rákóczi
František II. Rákóczi nevyužil mierové ponuky cisára Jozefa I., ktorý bol ochotný ponúknuť kuruckým povstalcom ústupky. Viac ako polroka trvajúce rozhovory však nikam neviedli. Obidve strany prerušili mierové rozhovory a v lete 1706 obnovili boje.
Značná časť prívržencov Rákociho ochladla, keď videla, že boli odmietnuté mierové ponuky. Pri Trenčíne sa v auguste 1708 odohrala osudná rozhodujúca bitka, v ktorej utrpeli povstalci zdrvujúcu porážku, hoci boli v prevahe.
Rákocziho život bol ohrozený, keď sa snažil povzbudiť najslabšie pravé krídlo povstalcov veliteľa Vavrinca Pekryho, preskakujúc potok, spadol z koňa a stratil vedomie. Táto skutočnosť pôsobila na povstalcov veľmi skľučujúco a demoralizujúco, pretože sa rozšírila správa, že Rákoci zomrel.
Po bitke pri Trenčíne už poddaní nemali záujem slúžiť v Rákociho armáde ani za cenu prísľubu, že im bude pridelená pôda a naveky budú oslobodení od dávok a povinností. František II. Rákóczi emigroval začiatkom roku 1711 spolu s vernými veliteľmi do Poľska, kde mu zakúpil francúzsky kráľ Ľudovít XIV. do daru Jaroslawské panstvo. Kňažná Sieniawská mu taktiež v Poľsku poskytovala všestrannú podporu.
V Poľsku mal v pláne sprostredkovať pomoc ruského cára Petra I.Veľkého na pokračovanie odboja proti Habsburgovcom. Cár Peter Veľký mu ponúkol aj azyl na Ukrajine, ale on sa chcel ešte stretnúť s kráľom Ľudovítom XIV.
matky a jeho druhov
V Poľsku sa František po čase začal cítiť ohrozený cisárskymi agentmi z Viedne, keďže on a Mikuláš Berčéni odmietli cisársku amnestiu.
Rakúska cisárska vojenská rada chystala na neho atentát, proti ktorému sa vyjadril na porade iba Eugen Savojský. Po tom čo sa František túto skutočnosť od svojho francúzskeho lekára Dupona dozvedel, odcestoval do Gdanska a tam pod cudzím menom „gróf Sárosi“ sa zdržal jeden rok.
Odtiaľ sa na anglickej lodi odplavil 9. novembra 1712 do prístavu Dieppe vo Francúzsku. Istý čas žil vo Versailles neďaleko Paríža. Najdlhšie v kamaldulskom kláštore Grosbois (5 rokov), kde napísal svoje pamäti.
Neskôr, 14. septembra 1717, po smrti svojho podporovateľa kráľa Ľudovíta XIV., sa na naliehanie svojho priateľa markíza Bonnanca, ktorý bol novovymenovaným vyslancom v Istanbule, usadil v Turecku. Od roku 1720 v Rodošto na brehu Marmarského mora, kde 8. apríla 1735 aj zomrel.
Pochovali ho tajne v chráme francúzskych lazaristov, v kostole svätého Benedikta v Istanbule, kde bola pochovaná aj jeho matka Helena. Rakvu s ostatkami Františka II. Rákociho objavil až v roku 1889 bádateľ Koloman Thaly.
Keďže najvýznamnejším centrom jeho povstania boli Košice, nechala uhorská vláda previezť jeho telesné pozostatky v roku 1906 práve sem. Uložené sú v Dóme sv. Alžbety. V roku 2006 bola pred replikou jeho azylového tureckého domu vztýčená socha.
František II. Rákoczi – Povstanie
Po štúdiách v Rakúsku a v Čechách kde Rákoczi získal vzdelanie na pražskej univerzite hodné budúceho dvorského aristokrata a po okružnej ceste po Taliansku, sa mladý 18. ročný František II. Rákóczi roku 1694 vrátil na svoje veľké panstvo do Horného Uhorska.
Pôsobil ako hlavný župan Šarišskej stolice, usiloval sa dať do poriadku svoje majetky a právne si zabezpečiť svoje stavovské postavenie a tituly. Konal opatrne, lebo cítil, že Viedeň bdie nad jeho činmi a nedôveruje mu.
Bol nositeľom mena, ktoré bolo symbolom protihabsburského úsilia a okolie mu to dávalo náležite cítiť. V žilách tohto chlapca kolovala krv dvoch najznámejších a najbohatších uhorských šľachtických rodov – Rákóczi a Zrínských.
Medzi jeho predkami patrili sedmohradský knieža Juraj I. Rákoczi, vodca stavovského povstania a Juraj II. Rákoczi, ktorý chcel získať poľský trón a zahynul v bojoch s Turkami. Starý otec z matkinej strany, chorvátsky bán Peter Zrinski, skončil pod katovou sekerou za účasť na Wesselényiho povstaní.
Prastrýko Mikuláš Zrinski bol hrdinom v protitureckých bojoch. Otec František I. Rákoczi, ktorý zomrel v tom istom roku, kedy sa tento chlapec narodil, bol síce zvoleným za sedmohradské knieža už ako 7-ročný, ale na trón nikdy nezasadol a voľba bola len formálna, zapojil sa do protihabsburského povstania uhorských magnátov.
Matka Helena Zrínska zdedila bojového ducha svojich predkov a zapísala sa do dejín ako obranca Mukačevského hradu. A aby ten zoznam bol úplný, jeho nevlastný otec bol známy „kurucký kráľ“ Imrich Thököly.
František bol ako mladý vychovávaný oddelene od matky u známeho predstaviteľa klerikánov arcibiskupa Leopolda Kollonicha (Kolonica). Arcibiskup chcel z neho vychovať duchovného a tomu tiež prispôsobil aj jeho výučbu. Pronemecká a jezuitská výchova na ňom zanechala hlboké stopy.
Postavenie v Uhorsku bolo koncom 17. storočia a začiatkom 18. storočia skutočne biedne. V dôsledku vojen s Turkami a protihabsburských stavovských povstaní bola väčšia časť krajiny zničená a vyrabovaná.
Obchod sa v Hornom Uhorsku obmedzil a nastal hospodársky úpadok, hlavne v oblasti remeselnej a banskej výroby. „Prešovské jatky“ ukázali, že vo Viedni mieni v budúcnosti riešiť svoje problémy v Uhorsku tvrdou rukou, čo ohlasovalo už aj nielen kruté vysporiadanie s protihabsburskými predstaviteľmi hnutia v Uhorsku, vojenské potlačenie roľníckych nepokojov, ale aj opatrenia siahajúce na stavovské slobody uhorskej šľachty.
Právo postaviť sa na odpor panovníkovi, zaručené ešte Zlatú bulou, sa zrušilo. Snem zasadajúci roku 1687 v Prešporku prijal zákon o dedičnosti uhorskej koruny pre habsburskú dynastiu „po meči„. Prísľuby cisárskeho dvoru, vynútené stavovským odbojom v oblasti náboženských slobôd, sa nedodržiavali a začala sa nová vlna rekatolizácie. Uhorská šľachta strácala politický vplyv v regióne.
Koncom 17. a začiatkom 18. stor. vrcholil všeobecný hospodársky úpadok, a preto aj mimoriadne ťažké bolo postavenie poddaných. Zvyšovanie daní, poddanské dávky, pustošenie žoldnierov, násilné odvody k vojsku doľahli na ľud natoľko, že celé rodiny hladovali a hľadali záchranu v úteku.
Roku 1697 vypuklo roľnícke povstanie za podpory Kurucov = križiakov, zástupcovia povstalcov chceli s Rákoczim nadviazať kontakt a dúfali, že sa k nim pridá. František Rákoczi však urýchlene odišiel do Viedne.
Chcel sa vyhnúť napríklad aj len najmenšiemu náznaku podozrenia z nejakých protihabsburských úkladov. Povstanie bolo potlačené, ale František II. Rákóczi aj tak podezrievavému pohľadu Viedne neušiel. Na svojich rozsiahlych panstvách v Uhorsku sa navyše vďaka svojej výchove necítil ako doma a ako knieža Svätej ríše rímskej, navyše ženatý s nemeckou vojvodkyňou, sa pokúsil vymeniť svoje majetky za podobné v Nemecku.
Táto žiadosť bola však zamietnutá, a tak sa po roku vrátil na svoje uhorské majetky, pustil sa do ich obnovy a modernizácie a začal sa zbližovať s hlavným županom Uhžskej stolice Mikulášom Bercsényim. Tento vzdelaný a ambiciózny muž mal na Rákocziho veľký vplyv. V Rákocziho mysleni v tomto období nastáva zvrat.
Na formovaní jeho protihabsburského postoja malo aj svoj podiel nariadenie Leopolda z roku 1698 vyberať dane aj od šľachty a duchovenstva. Spolu s Bercsényim začína spriadať plány na protihabsburské povstanie za pomoci a podpory francúzskeho kráľa a Poľska.
Kapitán Longueval, ktorý robil spojku medzi Parížom a Rákoczim, informoval Viedeň, a tak rozkaz k zatknutiu Rákocziho nedalo na seba dlho čakať. Povstanie pritom v skutočnosti bolo značne obmedzené, išlo zatiaľ len o skúmanie postoja na francúzskom dvore.
Do plánov bolo zasvätené len málo ľudí a organizačné prípravy sa ešte žiadne nekonali. Viedeň sa však rozhodla konať rázne. Rákocziho zadržali v noci v apríli 1701, tri týždne ho držali pod dozorom v Prešove a potom ho previezli do väzenia vo Viedenskom Novom Meste. Avšak František II. Rákóczi sa z väzenia za dobrodružných udalostí vyslobodil.
Za pomoci svojej manželky a kapitána väznice utiekol zo žalára v prezlečení za dragúnov. Mestská stráž pri bráne vôbec netušila, že ten kimácajúci sa „opitý“ Dragúň na koni, ktorý neskoro večer opúšťal mesto, je prísne strážený väzeň Jeho Veličenstva, neskorší vodca najväčšieho protihabsburského stavovského povstania v Uhorsku.
František II. Rákóczi sa uchýlil do Poľska, kde ho už čakal Bercsényi, ktorému sa z Uhorska včas podarilo utiecť. Z Poľska sa usilovali nadviazať kontakty s nepriateľmi Habsburgovcov v zahraničí, v prvom rade s tradičným nepriateľom, francúzskym kráľom Ľudovítom XIV.
Začiatkom roku 1703 vyhľadali Rákocziho opäť vyslancami poddaných, utečencov a Kurucov s tým, že nastal vhodný čas pre povstanie, chýba len vodca. František II. Rákóczi si uvedomil, že ak chce zasiahnuť do domácich udalostí a získať späť svoje majetky a postavenie, nemá inú možnosť, ako využiť ponuku, získať čo najširšiu podporu domáceho obyvateľstva a nepremeškať vhodnú chvíľu.
A tak 6. mája 1703 vydal spolu s Bercsényim patent – výzvu k stavom a obyvateľstvu Uhorska, aby so zbraňou v ruke povstali za „vlasť, národ a slobodu„. Dôraz v tomto patente bol kladený na navrátenie starých „slobôd krajiny„, stavovských výsad, ale aj uznanie hnutia poddaných – ale samozrejme bolo treba dávať pozor, aby sa hnutie neobrátilo proti šľachte.
Dňa 14. júna sa v poľskom Klimeczi stretol František II. Rákóczi s vodcami povstalcov na čele s Tomášom Esse a o dva dni neskôr prekročil na čele povstalcov uhorské hranice. Musel sa poponáhľať, lebo medzitým už Alexander Károlyi, hlavný župan Satumarskej a Maramurešskej stolice premohol asi dvojtisícový oddiel povstalcov.
Preto Rákoczi ani nepočkal na návrat Bercsényiho, ktorý vo Varšave rokoval o francúzskej pomoci a rozhodol sa k vojenskému zásahu. Začalo sa osem rokov trvajúce stavovské povstanie Františka II. Rákocziho.
zástava
Jadro Rákocziho armády tvorili zo začiatku povstania veteráni Tököliho povstania – kuruci, poddaní, rôzne skupiny utečencov a pomaly sa pridávali aj príslušníci ostatných vrstiev spoločnosti.
Kvalitnejšie sily vznikali z jazdeckých oddielov, ktoré sa skladali z príslušníkov bývalých hradných posádok a Kurucov. Neskôr získal Rákoczi aj cudzie žoldnierske oddiely, ktoré sa skladali predovšetkým z nemeckých, švédskych a poľských bojovníkov a niekoľkých francúzskych plukov.
Keď Rákoczi prekročil hranice, mal okolo seba len 200 pešiakov Tomáša Eseho a 50 jazdcov. O niekoľko dní neskôr už 7000 mužov a koncom roka 1703 velil asi 30 000 -ovej armáde.
O tri roky neskôr niektoré pramene uvádzajú dokonca číslo 116 700 mužov. Približne do konca roka 1703 bol viditeľný príliv predovšetkým zemanov a šľachty pod Rákocziho zástavou nesúci heslo „Pro Patria et Libertate“ (za vlasť a slobodu), ktorí vtlačil povstaniu stavovský charakter.
Prišli bojovať za svoje postavenie, slobodu vyznania, obmedzenia centralizmu a uhorské stavovské práva. Naopak poddaní videli v Rákoczim, resp. v jeho odboji, v prvom rade príležitosť a možnosť nájsť východisko zo svojho postavenia. Táto vidina však netrvala dlho.
Prvé víťazstvo a postupné pridávanie sa šľachty k povstaniu malo za následok, že František II. Rákóczi jasnejšie začal proklamovať pravé ciele povstania – už spomínané ubránenie stavovských výsad uhorskej šľachty, obnovenie uhorskej stavovskej ústavy, vyhnanie cudzincov a prívržencov Habsburgovcov z krajiny a vyriešenie mocenských otázok súvisiacich zo Sedmohradskom.
Predovšetkým posledný bod bol v požiadavkách povstalcov oproti minulosti nový, pretože Turci boli v bitke pri Zente v roku 1697 porazení na hlavu princom Eugenom savojským a vyhnaní z Uhorska a Sedmohradska.
Bolo tiež jasné, že povstanie poddaných by bez pomoci šľachty nemalo žiadny zmysel a Rákoczi aj jednoznačne vystúpil proti odmietaniu poddanských povinností, a na sťažnosti kuruckých vojakov, že sa im na začiatku povstania sľubovalo viac, než v skutočnosti dostávali, František II. Rákóczi napísal:
„Nie preto sme sa chopili zbraní, aby sme práva a slobody zemepánov narušovali, ale aby sme práva zemepánov, podobne ako iných obnovili, „a dodal“ bolo by to proti zákonom krajiny, keby sa aj príslušníci kuruckých rodín oslobodili od zeměpanských služieb.“
V dôsledku tohto postoja bojové nadšenie poddaných na jar 1704 natoľko ochablo, že Bercsényi uznal za vhodné vydať nový patent, v ktorom poddaným sľuboval, že ak sa chopí zbrane, budú oslobodení na večné časy od poddanských dávok a povinných poplatkov. Tento patent mal na poddaných veľký vplyv a rozšíril tak rady Kurucov, ale v skutočnosti sa postupovalo podľa skorších uznesení.
Povstanie vypuklo v priaznivej situácií, kedy vojna o španielske dedičstvo viazala najväčšie cisárske sily a cisárske vojská v Sedmohradsku pod velením generála Bussy-Rabutina musela byť v pohotovosti v tejto oblasti, ak by zasiahli Turci, a preto nemohli zasiahnuť proti Rákoczimu.
František II. Rákóczi najskôr zaútočil na svoj vlastný hrad Mukačevo. Mesto síce obsadil, ale hrad nedokázal dobyť. Doplnil svoje jednotky o 600 žoldnierov, ktorí dorazili z Poľska, a kuruci z okolia, medzi inými aj jazdeckými oddielmi Ladislava Očkaya a Blažeja Borbélya.
František II. Rákóczi obsadil Debrecín aj Ecsed a ďalšie oddiely obsadili okolité menšie pevnosti a obce. Bercsényi sa potom vydal na pomoc Ondrejovi Bónemu a porazil jednotky vzdorujúci Srbov pri Veľkom Varadín. Postupne kuruci obsadili stolice Bihar, Maramures a odrezali od sveta aj pevnosť Satu Mare, ktorú bránilo 1200 cisárskych vojakov.
Kuruckej oddiely potom koncom roka 1703 postupovali pod velením Ladislava Očkaya cez Gemer do Horného Uhorska. Cisársky pluk Montecuccoli sa obmedzil len na obranu Košíc a blízkeho okolia, a tak kuruci bez väčších problémov ovládli Abovsko, Šarišskú, Spišskú, Liptovskú i Trenčiansku stolicu, získali väčšinu významnejších miest, pevností a hradov okrem samotného Trenčína, ktoré bránila silná nemecká posádka a viac práce mali kuruci sa Spišským hradom.
Ten v tomto čase patril rodine Csáky. Michal Csáky sa uzavrel na hrade s nemeckou posádkou. Hrad na Rákocziho príkaz obliehali kuruci a šľachtickú v Stoličnom pohotovosť pod velením Jána Görgeja. Csáky po krátkom čase začal s Rákoczim vyjednávať. Nemecký veliteľ hradu sa však nemienil vzdať, a tak Csáky utiekol z hradu a pridal sa na stranu Rákocziho.
Lebo hradný kapitán zostal verný panovníkovi, musela prísť na rad lesť za pomoci jedného z miestnych občanov, ktorý tajne vnikol po lane do hradu, poranil veliteľa ktorý nemajúc na hrade lekára, musel po pár dňoch kapitulovať.
Ľahkosť a rýchlosť s akou si František II. Rákóczi získal väčšinu Horného Uhorska bola daná predovšetkým tým, že mnoho miest prešla na ich stranu alebo kapitulovala bez boja. K Rákoczimu sa pridalo predovšetkým veľa hornouherských protestantských šľachticov, zemanov a mešťanov.
Začali k nemu prechádzať aj bývalí cisárovi prívrženci v Uhorsku, medzi nimi aj Alexander Károlyi. Ďalej na jeho stranu prešiel už spomínaný Michal Csáky, ktorý sa potom stal kuruckým generálom, Pavel Rada, František Barkóczi, Ján Bottyán, Urban Czelder, splnomocnencom a vedúcim Rákocziho dvornej kancelárie bol poverený Žigmund Jánoky, hlavným vojenským komisárom Pavol Lány, kežmarský richtár Jakub Kray sa stal jeho diplomatom v Gdansku, príslušníci rodov Andrássy, Berthóti a mnoho ďalších.
Avšak nie všetci boli naklonení Rákocziho postoju a rad významných uhorských magnátov zostal verný cisárovi, a tak sa jednotlivé rody tiež rozdelili. Napríklad bratia Michala Csákyho, Juraj a Žigmund stáli na strane Habsburgovcov, prívrženec Rákocziho Šimon Forgách v roku 1705 útočil neúspešne na Prešpork, kde sa v tú dobu zdržiaval zástanca habsburského domu jeho brat Adam Forgách a tiež Štefan Forgách bol taktiež verný Habsburgovcom.
Napätá situácia bola aj v rozvetvenom rode Esterházy. Tu na strane Kurucov stál príslušník Cesnačka vetvy rodu Daniel Esterházy a na strane cisárskeho dvora príslušník kniežacej vetvy Pavol Esterházy. Vo fraknóiskej vetve rodu proti sebe stáli bratia, kurucký maršál Anton Esterházy a cisársky generál Josef Esterházy, pričom obaja sa priamo stretli v roku 1708 v bitke pri Trenčíne.
Bolo však jasné, že len s uhorskými insurekčními jednotkami, ktorým velil gróf Štefan Koháry, generál Imrich Gomboš, gróf Štefan Forgách a v tejto dobe ešte Ján Bottyán, sa kurucký príboj zastaviť nedá.
Preto sa pod velením generála Leopolda Šlika pri Prešporku začali organizovať cisárske zbory. Tieto oddiely sa potom v októbri 1703 začali približovať k Leviciam, kde sa k nim pripojil aj Forgách s podpornými uhorskými jednotkami a ďalší procísarský šľachtici.
31. októbra 1703 došlo u Levíc k boju z ktorého vyšli víťazne Šlikové vojská a kuruci boli zatlačení na predmestie. Ocskay sa potom so zvyškom svojich oddielov stiahol k Lučencu a Šlik s Forgáchom postupovali na banské mestá.
Po porážke pri Leviach sa aj Bercsényi spojil s Alexandrom Károlyim, ktorý sem dorazil od Tisy. Šlik sa nechal uniesť svojimi prvými víťazstvami a po obsadení banských miest stiahol svoje jednotky k Zvolenu. Podcenil schopnosti Kuruckých vojsk a nebezpečenstvo útoku na túto oblasť, a tak spojené kurucké vojská pod Bercsényiho velením bez ťažkostí dorazili 15. novembra 1703 k Zvolenu.
Nepredvídavý Šlik odišiel od vojska oslavovať narodeniny cisára a velenie prevzal Štefan Forgách. V nasledujúcej bitke boli cisárski porazení a zatlačení do hradu, ktorý kuruci obkľúčili. Šlik ihneď odišiel do Bojníc, kde sa k nemu o pár dní neskôr pripojil aj Forgách, ktorému sa podarilo vďaka nepozornosti Kurucov v tichosti opustiť Zvolen s väčšinou svojich vojakov.
Zvyšok obrancov sa 7. decembra vzdal. Kurucké oddiely potom do konca roka 1703 obsadili väčšinu západnej hornouherskej oblasti a objavili sa pred Prešporkom, kam sa stiahol aj Šlik. Ich prítomnosť pri Prešporku vyvolala vo Viedni značnú nervozitu, a preto Eugen Savojský, vrchný veliteľ cisárskych vojsk, prišiel do Prešporku osobne dohliadať na obranu mesta a nechal opevniť hranice s Rakúskom.
Šlika zbavil velenia a nahradil ho generál Heister. Kuruci medzitým niekoľkokrát vpadli na Moravu a Bercsényi sa pokúsil cez Jablunkovský priesmyk prejsť do Sliezska. Károlyi zase operoval v Zadunajsku a napriek tomu, že získal rad významných centier, nedosiahol tu trvalejších úspechov.
Akonáhle Forgách prešiel Dunaj, Heister sa vrátil do Zadunajska a vedením vojenských operácií v Hornom Uhorsku bol poverený Ján Pálffy, ktorý mal v úmysle spojiť sa s jednotkami generála Ritschana. Kuruci však jeho zámer vystihli a pripravili Ritschanovi pascu u Smoleníc.
Pod velením Ladislava Očkaya, ktorému prišli na pomoc aj Károlyiho jazdci zaútočili v máji 1704 u Trstín. Cisárski vojaci útoky odrazili, ale dostali sa do veľmi nevýhodnej situácie. Kuruci obkľúčili Jablonec a chystali sa ho obstreľovať. Ritschan, ktorý videl svoju márnosť odporu, zložil zbrane.
Straty cisárskych vojsk dosiahli takmer 4000 mužov. Vo Viedni zavládla panika, narýchlo začali kopať zákopy a opravovať hradby. Kuruci už ovládali celú západnú časť Horného Uhorska a prenikli až do cisárskeho letohrádku pri Viedni.
V júly 1704 krutý Heister vytiahol z Komárna a neďaleko Koroncó využijúc silnú delostreleckú paľbu, porazil kuruckého veliteľa Šimona Forgácha napriek tomu, že boli kuruci v presile. František II. Rákóczi tu stratil najschopnejší vojakov z bývalých hradných posádok, ale vojenskú iniciatívu mal stále v rukách.
Koncom augusta získal František II. Rákóczi Nitru, koncom októbra Košice a 17. novembra 1704 Ján Bottyán, ktorý medzitým prešiel aj na Rákocziho stranu, obsadil aj s pomocou francúzskych vojenských inžinierov Nové Zámky. Začiatkom decembra potom kapituloval Prešov.
Tieto Rákocziho úspechy donútili cisára Leopolda, aby sa pokúsil uzavrieť mier. Rokovania však k mieru neviedli a navyše František II. Rákóczi dostal od svojho spojenca Ľudovíta XIV. finančnú podporu, niekoľko francúzskych delostreleckých odborníkov a vojenských inžinierov a pokračoval v boji.
Heister chcel ešte v decembri 1704 vyslobodiť z obkľúčenia Leopoldov, ale František II. Rákóczi na čele svojich vojsk sa ho pokúsil zastaviť pri Trnave.
František II. Rákóczi disponoval s 12000 jazdcami a 7800 vojakov, avšak mal iba 6 diel. Heister mal približne rovnako mužov, ale mal štyrikrát viac diel. Bercsényi mal viesť do útoku pravé krídlo a ľavému velil gróf Esterházy.
Pechota bola zatlačená do stredu bojovej zástavy. Heister rozostavil svoje rady podľa dobového zvyku do pravidelného obdĺžnika. Útok na ľavé krídlo cisárskych vojsk začalo Bercsényiho jazdectvo a s pechotou a malo úspech.
Kuruci vnikli do nepriateľských radov a víťazstvo sa zdalo byť na dosah. Avšak časť Kurucov začala tiež plieniť cisársky tábor a Heister s dragúnmi zaútočil na pechotu. Takmer zničené nemecké jazdectvo sa taktiež spamätalo a napadlo Bercsényiho plieniace jazdectvo.
Navyše jeden Rákocziho pluk zložený z Nemcov zradil a prešiel na cisársku stranu a začal Ostreľovanie susedného kuruckého pluku. František II. Rákóczi sa stiahol do Šintavy a netrpezlivo očakával príchod Károlyiho.
Heister vtrhol do Trnavy a potom oslobodil z obkľúčenia Leopoldov. Predovšetkým nedisciplinovanosť a tiež zrada nemeckého pluku mala za následok porážku povstalcov v zatiaľ najväčšej bitke v Hornom Uhorsku.
Ani medzinárodná situácia sa nevyvíjala pre Rákocziho a jeho spojencov priaznivo. Bavorsko-francúzske oddiely, ktoré mali ohroziť Viedeň zo západu utrpeli niekoľko porážok – predovšetkým v lete 1704 u Höchstädu a plány na spojenie sa tak rozplynuli.
Napriek tomu však boli kuruci stále v nástupe a začiatkom roka 1705 dobyli po roku a pol pevnosť Satu Mare. František II. Rákóczi zmobilizoval svoje sily predovšetkým z jazdectva, ktoré sa na rozdiel od pechoty takmer celé zachránilo a niekoľkokrát kuruci vpadli až na Moravu, vypálili Holič aj Hodonín a dostali sa až za Břeclav.
Na druhej strane Heister vyvolával svojou krutosťou len odpor a nevôľu a keď okrem len tak tak vybojovaného víťazstva pri Trnave nemohol dosiahnuť významnejších úspechov, bol vystriedaný grófom Pálffym a neskôr generálom Herbevillem.
Posledne menovanému sa pokúsil František II. Rákóczi pripraviť pascu medzi Váhom a Dunajom blízko Šintavy. Herbeville síce skutočne napochodoval do pasce, ktorú pripravili francúzski inžinieri v podobe systému priekop, ale Rákoczi tu podcenil schopnosti „starých dragúňov“ a precenil schopnosti svojich veliteľov.
Sklamal tu Bercényi a Gabriel Géci, ktorí boli poverení obchvatom a potom keď sa pokúsil František II. Rákóczi zastaviť Herbevilla hnacieho na Sedmohradsko u Vlčkovice, sklamal opäť Bercsényi aj Esterházy a Herbevillovi sa opäť podarilo vykĺznuť.
Potom sa pokúsil zastaviť postupujúce cisárske oddiely, ktoré sa zatiaľ stále vyhýbali priamemu boju u Budmeríc, ale tu sklamala aj spravodajská služba a Herbeville zaútočil na Rákocziho z inej strany ako to pôvodne kuruci očakávali.
František II. Rákóczi ustúpil a napriek tomu, že jeho straty boli len malé, nemali tieto udalosti dobrý vplyv na kuruckú armádu. V septembri 1705 František II. Rákóczi zvolal do Sečian snem, na ktorom sa zúčastnili zástupcovia 25 stolíc.
Snem mal posúdiť mierové návrhy cisárskeho dvora a riešiť ďalšie prípadné postupy. Zrazili sa tu však názory dvoch táborov. Tábor magnátov a vysokého kléru s táborom zemanov, miest a vojakov, ktorý podporoval centralizačné úsilie Rákocziho.
Obe skupiny však nakoniec odmietli návrhy nového cisára Jozefa I.. ktorý voči Uhorsku a povstalcom mal prívetivejšiu pozíciu než jeho predchodcovia. Dňa 17. septembra zvolili prítomní Rákocziho za vodcu Konfederačných uhorských stavov a František II. Rákóczi sa zaviazal chrániť slobodu vyznania troch uznávaných cirkví v Uhorsku – katolíkov, evanjelikov a Kalvínov.
Ešte v čase zasadania sečanského snemu generál Herbeville po doplnení svojich vojsk postupoval na Sedmohradsko. František II. Rákóczi sa pokúsil zastavil cisárske vojsko u Zsibó, ale neúspešne. Károlyi, ktorý sa držal v tyle nepriateľa do bojov nezasiahol, a tak 15 tisícové vojsko s prevahou v delostrelectvu podľahlo asi 16 tisícové cisárskej armáde.
Cisárski sa dostali do číselnej prevahy a tiež ju využili. Rákoczimu sa potom už nikdy nepodarilo upevniť úplne svoju moc v Sedmohradsku. Naopak kurucké vojenské akcie v Zadunajsku boli úspešnejšie, pretože Ján Bottyán odtiaľ vytlačil za 6 týždňov cisárske vojsko.
Roku 1706 sa podarilo Rákoczimu opäť za prispenia francúzskych inžinierov prinútiť ku kapitulácii Ostrihom. Čoskoro na to ho však zase stratil, keď Šimon Forgách neposlúchol jeho rozkaz, aby prevzal sily nového hlavného veliteľa cisárskych vojsk grófa Stahremberga pri Prešporku a na vlastnú päsť vtrhol na Moravu.
Ján Radič a Tomáš Ese sa zatiaľ pripravovali na obranu Košíc kam sa blížil zo Sedmohradska cisársky generál Rabutin. Ten začal Odstreľovanie hradieb mesta, ale bez úspechu a pred blížiacim sa Rákoczim odtiahol s vojskom do Budína. 
Tu sa tiež na začiatku roka 1707 zhromažďovali cisárske vojská, aby zaútočili na Zadunajsko, a tak zabránili ustavičným kuruckým vpádom hlavne do Rakúska a Štajerska.
Očakávania Viedne sa však nesplnili a František II. Rákóczi ihneď využil Rabutinov odchod zo Sedmohradska a toho istého roku sa na sneme v Marosvásárhelyi (Tirgu Mures) nechal zvoliť sedmohradským kniežaťom.
Snem vyhlásil odtrhnutie Sedmohradska od Habsburgovcov a František II. Rákóczi dostal splnomocnenie riešiť zahranično-politické otázky krajiny. Snem odsúhlasil aj konfederáciu s uhorskými stavmi na čele s Rákoczim.
Potom musel František II. Rákóczi začať riešiť rad predovšetkým hospodárskych problémov, ktoré sa množili. Dlhotrvajúci boja vyčerpávali Uhorsko. Za nové medené mince – Libertas, ktoré nechal František II. Rákóczi raziť, sa nedalo takmer nič kúpiť.
Niektoré stolice sa odvolávali na zlé hospodárske pomery a odmietali plniť Rákocziho vojenské požiadavky, alebo ich plnili zdĺhavo. Od Francúzov nedostával František II. Rákóczi dostatočnú podporu a navyše Francúzsko požadovala ako záruku za pomoc v odboji zosadenie Habsburgovcov z uhorského trónu.
To sa nakoniec podarilo na sneme, ktorý sa konal v roku 1707 na Ónodskom poli. Tu boli najskôr popravení zástupcovia Turčanskej stolice, pretože Turiec poslal Rákoczimu a viacero mestám list, v ktorom zhrnul protesty severozápadných stolíc proti vysokým daniam, clám a monopolistických nariadením a turčanští vyslancami na sneme propagovali uzavretie čestného mieru.
Ďalej sa tu prijalo nariadenie skonfiškovať majetok tej časti šľachty, ktorá do dvoch mesiacov neprijme uznesenie snemu a nepridá sa ku konfederácii uhorských stavov. Snem potom predovšetkým odhlasoval všeobecné zdanenie a zosadil Habsburgovcov z uhorského trónu.
Uhorská koruna bola potom ponúknutá bavorskému kurfirst Maxmiliánovi II. Emanuele z rodu Wittelsbachovcov a sám František II. Rákóczi dúfal, že bude zvolený poľským kráľom. Prvý z týchto plánov však skončil neúspechom a ani poľský sen sa nakoniec neuskutočnil.
Rok 1708 potom znamenal zásadný a definitívny zlom v Rákocziho povstaní. Začiatok roka sa niesol v duchu úspešného predminulého politického roka. Knieža sa pripravoval na výpravu do Sliezska, aby jednak pripravil cestu na uhorský trón pruskému následníkovi trónu Fridrichovi Viliamovi I., ktorého otec pruský kráľ Fridrich I., prisľúbil Rákoczimu pomoc, a jednak aby prinútil k povstaniu sliezske protestantské stavy.
Avšak skôr než mohol František II. Rákóczi vodca povstania realizovať svoje plány, odohralo sa niekoľko vojenských udalostí, ktoré úplne zmenili kniežacie plány aj celkovú vojenskú situáciu. Víťazstvo cisárskych vojsk pri Turíne roku 1707, kde sa bojovalo o španielske dedičstvo, uvoľnilo vojenské sily pre domácí front.
Kuruci na začiatku roka vpadli niekoľkokrát do Rakúska a na Moravu a posádku brániace Vsetín dokonca porazili na hlavu. Zajali aj generála Stahrenberga, brata bývalého hlavného cisárskeho veliteľa v Hornom Uhorsku. Tieto počiatočné úspechy však len znamenali predohru veľkej a rozhodujúcej bitky, ktorá sa odohrala pri Trenčíne.
Zo strategického hľadiska znamenal Trenčín v prípade výpravy do Sliezska a na Moravu dôležitý oporný bod. František II. Rákóczi teda 2. augusta 1708 pod Trenčianskym hradom očakával príchod cisárskych oddielov, na čele ktorých opäť stál neľútostný Heister.
František II. Rákóczi mal asi 15 000 vojsko a 14 diel, naopak Heister disponoval 8000 jazdcami. Na pravom krídle kuruckých vojsk stálo ľahké jazdectvo pod velením grófa Pekriho. Stred armády tvorilo nemeckej jazdectvo a nemeckí a poľskí karabinieri.
V strede stálo aj delostrelectvo pod velením plukovníka La Moth. Heister mal horšie pozíciu, a tak sa chcel premiestniť. František II. Rákóczi využil túto chvíľu a nariadil Pekrimu, aby zaútočil. Pekri, šľachtic pôvodom zo Sedmohradska sa však ako veliteľ moc nevyznamenal.
Zaváhal a vydal nezmyselný rozkaz k ústupu a spôsobil obrovský zmätok, ktorý využil ostrieľaný cisársky veliteľ Pálffy a zaútočil na Pekriho. Toho nerozvinuté jazdectvo sa dalo na bezhlavý útek. Medzitým sa rozvinul boj na viacerých miestach a František II. Rákóczi sa snažil všetko zachrániť a podarilo sa mu aj striedavo zaznamenať úspech.
Avšak to už Pekriho pravé krídlo vnieslo zmätok do radov Kurucov. František II. Rákóczi ešte poslal na pomoc Pekrimu nemecký jazdecký oddiel karabinierov, ale tí už postup cisárskych vojakov nedokázali zastaviť. František II. Rákóczi sa stále chcel aj svojou osobnou prítomnosťou v boji pokúsiť o zvrat.
Pred jeho zajatím ho však zachránila len udatnosť jeho osobnej stráže. U Trenčína bola porazená najkvalitnejšia kurucká armáda. Padlo tu 3000 Kurucov, asi 500 ich bolo zajatých a František II. Rákóczi prišiel o delostrelectvo.
Potom Heister postupoval bez odporu a obsadzoval pevnosti, hrady i mesta. Rákocziho opustili niektorí bývalí velitelia a šľachtici, medzi nimi i vždy bojachtivý Ladislav Ocskay.
Na jeseň roku 1708 dochádzalo ešte k ďalším bojom, ale iniciatívu stále preberali cisárski velitelia. Predvoj kuruckých vojsk sa v tomto období zdržiaval pevne v Novohradsku.
Väčšiu iniciatívu ešte prevzal Ján Bottyán, ktorý obsadil Modru, Pezinok, vpadol za Biele Karpaty, porazil cisárske oddiely pri Galante a získal na čas späť Levice. Avšak ani tieto úspechy nezastavili celkový úpadok Kurucov. K nedostatku financií, vojakov, vhodných veliteľov a výzbroje sa navyše pridal aj mor.
V nasledujúcich rokoch cisárski velitelia v Hornom Uhorsku sústavne vytláčali konfederanty na východ, takže stratili aj Zadunajsko. Začiatkom roka 1709 Pálffy ovládol Oravu, Liptov a Turiec a jeho veliteľ Viard vpadol aj do Spiša, ale získať Levoču sa mu nepodarilo.
Kuruci sa pokúsili získať v ťažkých bojoch späť Liptov, ale márne. V druhej polovici roka 1709 Pálffy obkľúčil Fiľakovo, ale pred útokom Bercsényiho sa stiahol do Zvolena. Generál Heister a Pálffy potom opäť vtrhli cez Gemer do Spiša a zastavili sa v decembri 1709 pred Kežmarkom.
Do neho sa už predtým stihol vrátiť z Gdanska jeho richtár Jakub Kray, ktorý pôsobil v diplomatických službách Rákocziho a pomáhal riadiť obranu mesta proti cisárskym vojskám. Dňa 12. decembra začal rozhodujúci útok cisárskych vojsk.
Po päťdenným odstreľovaní sa podarilo cisárskym voskám prelomiť mestské hradby a podpáliť mesto. Porážka bola neodvratná. Dňa 16. decembra veliteľ mesta Martin Lány-Jacobi a jeho ďalší predstavitelia kapitulovali.
Heister začal vyháňať protestantov a viacero ich dal uväzniť. Lányho, Kray a s nimi aj ďalšieho predstaviteľa mesta Topertzera nechal ten istý deň nemilosrdne popraviť. Tým sa hranice územia ovládaného cisárskym vojskom posúvali stále viac na východ.
Začiatkom roka 1710 sa František II. Rákóczi pokúsil preraziť obrannú líniu cisárskych vojsk a oslobodiť Nové Zámky z obkľúčenia. František II. Rákóczi ešte stále dúfal, že nejaké výraznejšie víťazstvo by mohlo zlepšiť tento nevábny stav.
Pripravoval sa teda cez Novohrad vpadnúť do Horného Uhorska a posilniť obranu u Nových Zámkov. 22. januára 1710 jeho armádu, v ktorej bojovali aj švédskej a poľskej pomocné oddiely však porazilo cisárske vojsko a spečatilo tak osud ďalších Rákocziho vosjk pevnosťou.
Po takmer štvormesačnom obliehaní potom v septembri 1710 Nové Zámky kapitulovali a ešte predtým aj Levoča, ktorú bránilo 1500 Kurucov. František II. Rákóczi toho istého roku aj prehral v bitke pri Romhány. Po Levoči kapitulovala aj Spišská Nová Ves a koncom roka otvorila svoje brány aj Krásna Hôrka, Bardejov a Prešov.
Muráň a Košice odovzdali povstalci do apríla roku 1711. Najdlhšie vzdoroval Rákocziho hrad Mukačevo, kde František II. Rákóczi ešte ako chlapec získaval svoje prvé vojenské skúsenosti. Tento hrad však kapituloval až po podpísaní mieru.
František II. Rákóczi sa ešte po páde Nových Zámkov snažil viesť vojnu v Potisií, aby mier s cisárom mohol uzavrieť po pripravovaných mierových rokovaniach v Európe, alebo aspoň súčasne s nimi. Sám odišiel do Poľska, kde sa ešte pokúsil získať podporu pre svoj odboj od ruského cára.
Po odchode Bercsényiho z Uhorska, ktorý bol poverený diplomatickými úlohami, sa hlavným veliteľom kuruckej armády stal Alexander Károlyi. S vedomím Rákocziho začal rokovať o mieri s novým hlavným cisárskym veliteľom Jánom Pálffym, ktorý bol prístupnejší ústupkom ako jeho predchodca Heister.
Rokovania o mieri však doviedol do konca Károlyi už proti vôli samotného Rákocziho. 1. mája 1711 na Majténskom poli dvanásť tisícové kurucké vojsko zložilo zbrane symbolickým odovzdaním 147 kuruckých zástav a prisahalo vernosť vtedy už dva týždne mŕtvemu cisárovi Jozefovi I. Ešte ten istý mesiac ratifikovali satumárský mier.
Ten zaručoval amnestiu všetkým Rákocziho prívržencom a účastníkom povstania, ak do troch týždňov zložia prísahu vernosti panovníkovi. Tento bod sa vzťahoval aj na samotného Rákocziho, ktorý mal po zložení prísahy dostať späť svoje majetky i vo Viedni internované deti.
Vodca povstania však za svoju osobu považoval podmienky mieru za neprijateľné. Panovník sa zaviazal, že nebude brániť slobode vyznania a že sporné otázky týkajúce sa krajiny predloží uhorskému snemu.
Uhorský snem v nasledujúcom roku 1712 dosiahol, že panovník bude rešpektovať výsady uhorskej šľachty, uhorská kráľovská koruna zostane v krajine, po vymretí Habsburského rodu po meči bude voľba nového uhorského kráľa načúvať uhorskému snemu.
Ten sa zíde aspoň každé tri roky. Uznesenie Onódksého aj Sečanského snemu sa zrušili. Otázku slobody poddaných, o ktorých sa hovorilo v čase povstania, dával mier do právomoci šľachty.
Odišiel do Francúzska a viedol aktívnu diplomatickú činnosť. František II. Rákóczi po vypuknutí rakúsko-tureckej vojny roku 1717 prišiel do Turecka a veril, že tu nájde podporu pre svoje politické ciele.
Pri mierových rokovaniach potom Viedeň žiadala jeho vydanie. A pretože politické záujmy boli dôležitejšie ako „čestná povinnosť“ sultána ochrániť Rákocziho, zmenila sa táto „čestná ochrana“ na skutočné vyhnanstvo na pobreží Marmarského mora v meste Rodosto.
Vodca najväčšieho stavovského povstania v Uhorsku tu dožíval svoj život v nábožnom rozjímaní a pri písaní spomienok. Zomrel vo veku 59 rokov 8. apríla 1735. Podľa závetu mu srdce vyňali z tela a poslali do Paríža, kde ho uložili v grosboiskom kláštore.
Telesné pozostatky jeho prívrženci tajne pochovali vedľa jeho matky v jezuitskom kostole v Carihrade. Roku 1906 ich previezli do Košíc a za obrovského záujmu niekoľko tisícového davu ich pochovali v dóme sv. Alžbety.
Zdroj: wikipedia.org, uhersko.com
František II. Rákóczi
Nové Zámky v historickom, súčasnom FOTO a VIDEO zobrazení. Nové Zámky Fotoalbum
Nové Zámky Fotoalbum, mesto Nové Zámky v historickom, súčasnom Foto a Video zobrazení. Nové Zámky Fotoalbum je pre nadšencov histórie Nových Zámkov.
Našu stránku a dianie na nej môžete sledovat na Facebooku i na Google+.
Naša webová stránka Nové Zámky Fotoalbum, je pre obyvateľov Nových Zámkov a nadšencov histórie Nových Zámkov. Stránka Nové Zámky Fotoalbum je Informatívneho charakteru, jej obsah sa snaží priblížiť obyvateľom, ale aj potencionálnym turistom mesta Nové Zámky jej históriu, aby mohli bližšie spoznať jej farebnosť a rôznorodosť. Stránka slúži k vzdelávaniu a rozšíreniu si svojich znalostí o histórii mesta Nové Zámky. Najdete u nás veľké množstvo zaujímavostí o našom meste, jeho históriu, a veľké množstvo FOTO a VIDEO materiálu, ďalej zaujímavé miesta v našom meste i velké množstvo informácií o Osobnostiach našeho mesta, ktoré sa pričinili o jeho zviditeľnenie vo svete..
Ať lidé dělají nebo cítí cokoliv, ať si myslí nebo říkají cokoliv, neberu si to osobně. Lidé si budou vytvářet svůj vlastní názor podle toho, jaké je jejich životní krédo, takže cokoliv si myslí o Mě, není o Mě. Je to o nich….