Druhé obliehanie Viedne
Druhé obliehanie Viedne začalo Pražskou Staromestskou exekúciou. Na Pražskú Staromestskú exekúciu, symbolický koniec stavovského povstania a stavov ako takých by sme sa mali pozrieť trochu lepšie. Kto tu vlastne bol popravený ?
[symple_toggle title=“Zoznam popravených:“ state=“closed“]
| Najvyššia šľachta |
|
| Rytiersky stav |
|
| Meštiansky stav |
|
Toľko zoznam. Pre nás je však najdôležitejšia osobnosť Kašpara Kaplíře zo Sulevic. Ale k tomu sa dostaneme. Obrázok nám ukazuje jedno z dobových vyobrazení tejto exekúcie.
Stavovské povstanie podľa niektorých názorov spustilo a bolo neoddeliteľnou súčasťou jednej dlhej vojny. Vojnu nazývaná ako „Tridsaťročná„, ktorá bola jedným z najväčších ozbrojených konfliktov v Európskych dejinách.
Táto vojna je považovaná predovšetkým za vrchol sporu medzi rímskokatolíckou cirkvou a zástancov vyznania, ktoré vzniklo po reformácii v 16. storočia, teda kalvinizmom a luteránstvom. Nemenej dôležitou súčasťou vojny bol tiež tradičný boj o nadvládu v Európe.
V roku 1644 boli v mestách Osnabrück a Münster vo Vestfálsku zahájené mierové rokovania. Preto sa dohoda uzavretá 24. októbra 1648 nazýva Vestfálsky mier. Okrem tridsaťročnej vojny riešil tento mier tiež osemdesiatročnúvojnu, spor medzi Španielskom a Holandskými provinciami. Európa ako taká bola veľmi ťažko postihnutá. Vojna spôsobila úbytok obyvateľstva v priemere o tridsať percent, u mužov to bolo až o päťdesiat percent.
Na území dnešného Brandenburska klesol počet ľudí o polovicu a v dnešnom Pomoránsku a na ďalších miestach až o dve tretiny. Jedným z najviac poškodených miest bol Magdeburg, v ktorom počas vojny poklesol počet obyvateľov z 25 000 na necelých 2 500. Aj napriek tomu, že boli České krajiny po väčšinu vojny uchránené pred najväčšími vojnovými útrapami, poklesol tu počet obyvateľov o jednu tretinu.
Pre českú emigráciu tieto zmluvy znamenali koniec všetkých nádejí na vymanenie ich vlasti z habsburského zovretia. Základom pre rokovania o usporiadaní Európy sa stal stav z roku 1624 a to už boli Zeme Koruny českej pevnou súčasťou habsburského štátu. Po skončení tridsaťročnej vojny sa dostala do popredia staronová úloha.
Bolo potrebné plniť ďaleko ťažšiu úlohu – zastaviť islamskú inváziu do Európy. Je nespornou skutočnosťou, že kresťanský kontinent mal v prvej polovici 17. storočia šťastie ako by nad ním naozaj držal ochrannú ruku Boh. V čase, keď sa na obrovských územiach navzájom zabíjali katolíci s protestantmi a celý známy svet krvácal a materiálne chátral, svet islamu v čele s osmanskou úniou prechádzal podobnou krízou.
ktorú obliehala turecká armáda veľkovezíra Ahmeda pašu Köprülü
Kto by si trúfal odhadnúť, ako by vyzeral náš svet, keby v čase najväčších bojov tridsaťročnej vojny prekročila na južnej alebo východnej hranici monarchie obrovská turecká armáda a začala rozhodný postup do vnútra Európy?
Ale aj tu došlo k upokojeniu a v roku 1656 sa do čela sultánskeho dvora dostala rodina Köprülü. Tá tvrdou rukou, jedom, povrazom a dýkou odstránila všetkých, kto osobný prospech staval nad prospech ríše.
Rodina Köprülü obnovila moc štátu a vládla pevnou rukou aj vo svojich provinciách. A pretože pre osmanskej štáty platilo, že najlepší spôsob ako ich moc upevniť sú vojnové ťaženia, začala sa ríša znovu angažovať vo vojnových konfliktoch. Už v roku 1646 začala nekonečnú námornú vojnu s Benátkami o Krétu aby po 23 rokoch tento strategický ostrov obsadila.
V roku 1658 už pod vedením veľkovezíra Ahmeda pašu Köprülü začala turecká armáda pohyb na sever. Za tri roky v roku 1661 bolo obsadené celé Sedmohradsko a jeho autonómie boli preč. Bolo jasné, že sa blížia ťažké časy.
Habsburská diplomacia urobila chybu. Poskytla materiálnu pomoc a azyl časti uhorskej šľachty v Sedmohradsku. To popudilo Turkov na najvyššiu mieru. Veľkovezír Köprülü bez veľkého váhania vypovedal mierovú zmluvu uzavretú 11. novembra roku 1606 a dvakrát predĺženou v rokoch 1627 a 1642. V roku 1663 začal Veľkovezír Köprülü s armádou čítajúcou 160 000 vojakov a sprievod postup cez Budín smerom na Nové Zámky. Bola to mocná pevnosť považovaná za jednu z najlepšie fortifikačných výtvorov svojej doby. A prišiel šok – 25. septembra 1663 táto pevnosť padla. Európa sa otriasla a vzdychla prekvapením.
Leopold I. cisár, pocítil ako už niekoľko jeho predchodcov smrteľné nebezpečenstvo. To hrozilo nielen jeho ríši ale celej strednej Európe. A ak by padla aj tá, bolo by na rade Nemecko. Vystúpil na ríšskom sneme v Regensburgu a vyzval panovníkov k spoločnému postupu. A prvýkrát uspel.
Peniaze a vojakov poskytlo niekoľko mocností. Sasko, Brandenbursko, Španielsko a pápež. Dokonca aj francúzsky kráľ poslal hoci len malé vojsko o 5250 mužoch. Velil im generálporučík gróf Jean de Coligny – Saligny. Vrchným veliteľom celej spojeneckej armády bol rakúsky poľný maršal Raimund gróf Montecucoli.
Na jar 14. mája 1664 sa Ahmed paša Köprülü so svojou armádou prepravil cez Drávu a ohrozil město Serinvár. Cisárski vojaci ich ale vypratali, pretože bez pomoci ostatných kontingentov neverili v reálny úspech. Ustupovali stále na západ až dorazili k dedine Mogersdorf. Tu sa Montecuccoli zastavil a tu sa rozhodol zostať a vybojovať bitku.
Mal už k dispozícii spojenca. Na tureckú armádu v počte 75 000 mužov čakalo 25 000 ku všetkému odhodlaných vojakov. Dňa 24. júla 1664 dorazili aj posledné zvyšky kresťanských bojovníkov a 30. júla sa na druhom brehu rieky Ráby objavil Ahmed paša Köprülü so svojou armádou. Turci na nič nečakali a už 1. augusta zahájili kanonádu a stavbu ľahkých mostov.
Pod ochranou paľbou potom rieku prekročila turecká jazda a vybrané oddiely elitných janičiarov (elitná turecká armáda). Okamžite prešli do útoku a po pár hodinách sa im podarilo prelomiť front cisárskej armády. Zadné sledy ich ale zastavili a kresťania neverili vlastným očiam, keď videli, ako Turci bez váhania ich zajatým druhom odrezávajú hlavy. Boj sa po krátkom utlmení rozhorel znovu a o Mogersdorf vypukla zúrivá bitka.
Druhé obliehanie Viedne
V kritickom momente sa na bojisku objavili 4 čerstvé pluky cisárskej pechoty, ktoré do útoku viedol osobne maršal Montecuccoli. Línie boli obnovené. Cisárske vojská podporil princ Hohenlohe so svojimi mužmi a skvelo si viedli Coligniho Francúzi.
Na poludnie sa bitka utíšila a kresťania sa zišli na poradu. Bolo rozhodnuté prejsť do útoku a nedovoliť odpočinok Turkom ktorí vďaka potrebe prekračovať s posilami rieku javili známky zmätku. Bol to dobrý moment a dobré rozhodnutie.
Razantný útok rozvrátil turecké rady a janičiari a sipáhiovia po krátkom vzopätí k odporu podľahli panike a ich línie sa rozpadli. Začal útek a ten skončil porážkou, akú Turci dlho nepoznali. Padlo 11 000 mužov a to bolo päťkrát viac aké boli straty kresťanov. Vojna skončila 27. septembra 1664 uzavretím mieru v Nových Zámkoch. Mier trval skoro 20 rokov. Vlastne do doby pokiaľ k Viedni dorazila nová armáda. V boji s ňou už ale gróf Montecuccoli pomôcť nemohol. Jeho pozostatky už tri roky spočívali v rodinnej hrobke v Linzi (Rakúsko).
Táto ostrá krátka vojna ukázala, čoho by bola zjednotená Európa schopná, ak by sa rozhodla Turkov poraziť. Bolo to prvé skutočné európske vojsko, ktoré u Mogersdorfu porazilo skúsenú a vysoko motivovanú tureckú armádu. Tým sa táto bitka zapísala úplne právom do dejín. Kráľ Jiří s Poděbrad by bol asi spokojný, aj keď to nebolo presne to, čo vo svojich víziách videl. Mier medzi tureckou ríšou a monarchiou vydržal síce nepokojne, ale skoro dvadsať rokov.
Utekali roky. Boje a slávne činy pri boji s tureckej armáde pod Viedňou v roku 1529 sa pomaly stali rozprávkovými príbehmi, ktoré sa v monarchii rozprávali po večeroch u sviečok.
Opevnenia Viedne, ťažko poničené pri obliehaní sa začala ihneď po boji intenzívne opravovať a rozširovať, ale ako roky išli, boli práce stále pomalejšie a pomalejšie. Keď Viedeň obliehala armáda českých stavov v júni a opäť v novembri roku 1619, cez početnú prevahu nedokázali nič viac než ľahko poškodiť rozsiahle opevnenia.
A roky opäť šli. Práce často aj niekoľko rokov stáli. Pomaly sa prestalo veriť, že by sa turecké obliehanie Viedne mohlo znovu opakovať. Ale krátko po bojoch pri Mogersdorfe sa začalo javiť ako isté, že táto lekcia Turkom nestačila a že sa ťažisko osmanskej expanzie opäť presúva do Európy.
Zatiaľ udreli na Poliakov. Tí sa tvrdo bránili a nakoniec ich najlepší vojak, hajtman Ján Sobieski v roku 1673 pri Chocime Turkom uštedril citeľnú porážku. Hrozba Poliakom ale trvala ďalej. Zvolený poľský kráľ, Ján II. Sobieski, prevzal vládu po tom, čo zomrel Michal Korybut Wišňoviecki a vládol v rokoch 1674 -1696. Jeho zvolenie pomohlo práve víťazstvu pri Chocime.
Podarilo sa mu správne osloviť rakúsko – uhorského cisára Leopolda I. v ktorom vďaka tomu, že aj jeho ríša bola Turkami priamo a trvale ohrozená videl prirodzeného spojenca. Ponúkol uzavretie aliancie a uspel. Dňa 31. marca 1683 bola podpísaná zmluva, ktorá oba štáty zaväzovali k vzájomnej pomoci, ak niektorý z nich bude Turkami napadnutý.
Osmania sa správali ako vždy. Ich jazda križovala krajinu, prenikala ďaleko od hlavných síl a vraždila, znásilňovala, vyhladzovala celé oblasti a brala zajatcov. Horel Hainburg, Švechat, Pellendorf, Láva i Inzendorf. Ich jednotky sa objavili v Hornom Rakúsku.
Zatiaľ ale pechota a pomocné sily budovali obliehacie pásmo a 15. júla začalo ostreľovanie mesta samotného. Zásadný podiel na tom, že Viedeň odolala, majú okrem statočného obyvateľstva a nie menej statočných vojakov štyria muži. Ich mená našťastie už história dokázala uchovať.
- Ernst Rüdiger gróf Starhemberg, Vojenský veliteľ Viedne
- Andreas Liebenberg, Viedenský starosta a bývalý mešťanosta – tento muž zorganizoval 8 dobrovoľníckych meštianskych zborov, riadil hasičskú a strážnu službu, a osobne organizoval budovanie a vylepšovanie palisád vonkajšieho priekopového pásu a usadzovaniu diel na baštách. V priebehu obliehania potom zabezpečoval evakuáciu ranených z bojiska, a prísun materiálu a pracovníkov na provizórne opevnenia ktorá mala nahradiť tie, ktorá bola vyhodená do vzduchu mínami.
- Leopold gróf Kolonitsch, Biskup Viedenského Nového Mesta. Ten riadil činnosť nemocníc a hlavne uvoľnil včas deponované cirkevné peniaze. Táto skutočnosť veľmi prispela k vnútornej istote mesta.
- Kašpar Zdeněk, Kaplíř zo Sulevic polní maršálek bol Ten štvrtý, ktorý je nakoniec hlavnou postavou tohoto článku. Keď sa v tomto texte vrátime o niečo vyššie, podobné meno nájdeme medzi 27 popravenými predstaviteľmi stavovského povstania. A teraz teda už vieme, že popravený Kašpar Kaplíř zo Sulevic bol dedom tohto muža.
Zdroj: palba.cz
Druhé obliehanie Viedne
Nové Zámky v historickom, súčasnom FOTO a VIDEO zobrazení. Nové Zámky Fotoalbum
Nové Zámky Fotoalbum, mesto Nové Zámky v historickom, súčasnom Foto a Video zobrazení. Nové Zámky Fotoalbum je pre nadšencov histórie Nových Zámkov.
Našu stránku a dianie na nej môžete sledovat na Sociálnej Sieti Facebooku i na Google+
Naša webová stránka Nové Zámky Fotoalbum, je pre obyvateľov Nových Zámkov a nadšencov histórie Nových Zámkov. Stránka Nové Zámky Fotoalbum je Informatívneho charakteru, jej obsah sa snaží priblížiť obyvateľom, ale aj potencionálnym turistom mesta Nové Zámky jej históriu, aby mohli bližšie spoznať jej farebnosť a rôznorodosť. Stránka slúži k vzdelávaniu a rozšíreniu si svojich znalostí o histórii mesta Nové Zámky. Najdete u nás veĺké množstvo zaujímavostí o našom meste, jeho históriu, a veľké množstvo FOTO a VIDEO materiálu, ďalej zaujímavé miesta v našom meste i velké množstvo informácií o Osobnostiach našeho mesta, ktoré sa pričinili o jeho zviditeľnenie vo svete.
Ať lidé dělají nebo cítí cokoliv, ať si myslí nebo říkají cokoliv, neberu si to osobně. Lidé si budou vytvářet svůj vlastní názor podle toho, jaké je jejich životní krédo, takže cokoliv si myslí o Mě, není o Mě. Je to o nich….