Imrich Thököly

Imrich Thököly kráľ Kurucov

Imrich Thököly sa narodil 25. septembra 1657  na Hrade Kežmarok. Imrich Thököly zomrel 12.septembra 1705 v meste Izmir. Imrich Thököly kráľ Kurucov bol Uhorský generál neskôr začal povstanie proti cisárovi (Uhorsko sa chcelo osamostatniť) s pomocou Osmanskej Ríše Imrich Thököly ovládol polovicu dnešného Maďarska a Slovenska.

Stal sa Uhorským kráľom. Cisárske vojská ale začali postupovať a tak v rokoch 1683 až 1685 Imrich Thököly o svoje územia přišel. Zomrel v roku 1705 a je pochovaný na hrade v Kežmarku. V tom istom roku zomrel jeho úhlavný protivník – cisár Leopold I.. Keď Imrich Thököly zomrel sformovalo sa ešte jedno povstanie, povstanie Františka Rákoczïho … to bolo rovnako ako Thökölyho rozprášené.

Imrich Thököly

Imrich Thököly pochádzal z Kežmarku. Pred pomstou cisárskych sudcov sa mu podarilo utiecť v poslednej chvíli z Likavského hradu po odhalení Wesselényiho povstania, do ktorého bol zapojený jeho otec. Imrichovi bolo vtedy len 13 rokov a jeho otec Štefan dokonával v obkľúčení Šporkových vojsk na Oravskom hrade.

Imrich Thököly sa uchýlil na svoje sedmohradskej majetky a podporovaný sedmohradským magnátom Telekim, napriek svojej mladosti, získal značný vplyv medzi utečencami. Bol všeobecne nadaný, ambiciózny, dokázal si vynútiť rešpekt a vyznal sa vo vojenstve, ako aj v intrigách vyššej politiky.

Roku 1678 bol už jedným z hlavných kuruckých (križiackych) veliteľov, a keď sa Teleki v tomto roku po prvých vojenských neúspechoch vrátil do Sedmohradska, začal Imrich Thököly rýchlo stúpať nahor.

Vydal výzvu k obyvateľstvu a vojenský poriadok, ktorým sa snažil upevniť disciplínu v kuruckom vojsku. Aj keď formálne funkciou hlavného veliteľa bol poverený Pavol Wesselényi, Imrich Thököly získaval čoraz väčšie slovo a čoskoro sa ujal aj hlavného velenia. V roku 1678 podnikli kuruci aj úspešnú výpravu.

Získali abovsko, Gemersku a Zemplínsku stolicu. Druhý prúd pod Thökölyho velením sa zdržiaval v Šariši a na Spiši. Imrich Thököly, aj keď Teleki zo sedmohradskými silami potom ustúpil, pokračoval v boji. Koncom septembra, keď tiahol cez trenčianskej stolici, mal asi desaťtisícovú armádu.

Obkľúčil Zvolen a po šesťdennom obliehaní, ho dobyl. Potom získal rýchlo aj ďalšie banské mestá, čo už vyvolalo vo Viedni odozvu. Podmaršál Würmb neďaleko Žiaru nad Hronom porazil Kurucov a Imrich Thököly, ktorý nemienil ďalej riskovať, uzavrel s cisárskym veliteľom prímerie a hodlal u Tisy prezimovať v bezpečí.

Potom skúmal, ako by reagoval cisársky dvor na jeho svadbu s Rákocziho vdovou Helenou Zrinski. Jeho styky s Viedňou však vyvolávali podozrenie u sedmohradského kniežaťa Apaffyho. Bez podpory Sedmohradska nemohol zatiaľ Imrich Thököly počítať s úspechom v boji, a tak sa radšej vrátil, aby toto podozrenie vyvrátil.

V nasledujúcich rokoch už sám Imrich Thököly riadil hlavné operácie. Roku 1679 bol však uzavretý mier medzi Ľudovítom XIV. a Leopoldom I., a preto boli francúzske oddiely veliteľa Bohama a poľské oddiely, poslané po odhalení Wesselényiho povstania na pomoc novo vznikajúcim kuruckým oddielom, aby viazali časť habsburských síl, odvolané.

Francúzsko potom zastavilo aj finančnú pomoc a pretože nový cisársky generál Leslie sa necítil viazaný podmienkami prímeria, ktoré jeho predchodca s kuruci uzavreli, obnovil boje. Medzitým sa Thökölymu podarilo urovnať spory, ktoré vládli medzi vodcami Kurucov a podriadiť svojmu veleniu i Pavla Wesselényiho a jeho prívržencov.

Koncom roku 1679 sám na čele niekoľkotisícového oddielu vlákal do pasce vojska blatnopotockého kapitána a na hlavu ich porazil. Kuruci 8. januára 1680 zvolili na svojom zhromaždení Thökölyho za svojho jediného veliteľa, ktorý koncom mája začal opäť s vojenskými akciami.

Časť jeho vojsk prenikla až na Moravu. Pridali sa k nim aj menšie turecké oddiely, čo morálku vojska nezlepšilo. Petröci asi s 1500 jazdcami podnikol koristnícky výpravu aj do Sliezska. Imrich Thököly sa zdržiaval v Hornom Uhorsku a pred príchodom zimy opäť uzavrel prímerie.

V máji nasledujúceho roku vypovedal prímerie s cisárom a v lete sa jeho oddiely opäť pohybovali v Hornom Uhorsku. Petr Madáč zaútočil na Brezno a Michal Kiš zase vtrhol do Sliezska, ale pred cisárskym veliteľom Caprarem, ktorý vyrazil od Fiľakova, sa zase rýchlo vrátil.

Medzitým sa Thökölymu podarilo na čas prekonať rozpory s Apaffym a s pomocou Turkov začala ich spojená armáda obsadzovať málo chránenú cisársku pevnosť na pomedzí Uhorska a Sedmohradska.

Caprara však prešiel do protiútoku, Apaffy s Telekim skončili výpravu a vrátili sa domov, a Imrich Thököly, ktorý chcel nechať prezimovať svojich vojakov podľa možnosti na cisárskom území a získať ruku Heleny Zrinski, uzavrel zase dočasné prímerie.

Nasledujúci rok 1681 bol významný hlavne v diplomatickej oblasti. V Šoproni sa zišiel uhorský snem, na ktorom panovník urobil v prospech Uhorska určité ústupky. Bol opäť zvolený uhorský palatín a obnovená uhorská ústava.

Bola uznaná sloboda vyznania aj pre niektoré protestantské náboženstvo a vrátené protestantom niektoré kostoly a fary. Imrich Thököly však niektoré tieto ústupky nepovažoval za dostatočné a pokračoval v protihabsburskom odboji a častí uhorskej šľachty a zemanstva.

Keď kurucké hnutie stratilo podporu Francúzska a Poľska, začalo sa čoraz viac orientovať na Turecko. Vznikol tak paradox toľko typický pre obdobie uhorských stavovských povstaní.

Práve preto, že Uhorsko malo záujem na úplnom vyhnaní Turkov zo svojho územia a cisár im nepomohol a uzavrel s Turkami r 1664 Vasvárský „hanebný mier“, povstala uhorská šľachta pod vedením Františka Wesselényiho proti cisárovi ešte toho istého roku čo bol mier uzavretý a tento odpor v podobe kuruckých vojen pretrval až do súčasnej doby.

Teraz sa obrátili, ostatne ako to už poznáme z predošlých povstaní, povstalci k Turecku s rokovaniami o podpore Porty pre ich kurucké vojská. „Skrátka keď nepomôže cisár proti Turkom, pomôžu Turci proti cisárovi„.

Vysoká Porta pomáhala kurucom len prostredníctvom Sedmohradska, ale inak o toto hnutie nemala veľký záujem. Ale v nasledujúcom období Istanbul začal riešiť problematiku Kurucov oddelene od problematiky Sedmohradska. Thökölyho vyslanci tu na jeseň 1681 predložili návrh na utvorenie „samostatného“ uhorského kniežatstva.

Toto kniežatstvo malo zahŕňať sedem uhorských stolíc v severovýchodnom Uhorsku, ktoré v čase protihabsburských povstaní Gabriela Bethlena a Juraja I. Rákocziho, boli pripojené k Sedmohradsku a ktoré od r 1680 Imrich Thököly prakticky ovládal.

Neskôr k tomuto územiu pripojil aj ďalších päť stolíc patriacich pod spišskú komoru. Dvadsaťištyriročnému vodcovi Kurucov očividne nevadilo, že svoje plány uskutoční len za cenu úplnej závislosti na tureckej moci. Táto oblasť bola centrom ustavičných vojenských konfliktov.

Priama turecká expanzia by určite vyvolala vojnu s Habsburgovcami a to si Porta zatiaľ nepriala, lebo mala spory s Poľskom, Ruskom a Benátkami. Kontrola týchto stolíc prostredníctvom tureckého vazala – Thökölyho – nebola tureckej politike proti mysli.

Už začiatkom roka 1682 Thökölyho vyslancami dostali prísľub od veľkovezíra Kara Mustafu, že jeho boj proti Leopoldovi podporí Turecko i vojensky. Za hlavného veliteľa tureckých síl bol menovaný Budínsky paša Uzun Ibrahim.

Imrich Thököly začal sústreďovať kurucké vojská a v apríli jednal v Budíne aj o spoločných vojenských akciách proti cisárovi. V júni potom oslávil svadbu v Mukačeve s Helenou Zrinski, vdovou po Františkovi I. Rákoczim. Tak získal pre svoj boj aj obrovské rákocziovské majetky a v lete 1682 začali kuruci vojenské akcie.

Hlavným strategickým cieľom bolo získať Košice. Tie boli vojenským centrom v Hornom Uhorsku a dôležitým strategickým bodom na udržanie území od Tisy k Dunaju a Váhu. Zatiaľ čo sa potom cisárski velitelia navzájom obviňovali zo straty Košíc, Imrich Thököly s pomocou Turkov obsadil ďalšie dôležité pevnosti.

Po dobu Thökölyho panstva sa opäť otvorilo prešovské evanjelickej kolégium, kostoly a majetky sa vrátili evanielikom. Čoskoro sa Imrich Thököly zmocnil celého východného hornouherského územia, Liptova i Oravy. Podľa niektorých prameňov už ho v tejto dobe podporovala asi třicetitisícová turecká armáda.

Ak je toto číslo aspoň trochu dôveryhodné, vzniká otázka, kto vlastne koho podporoval a či by nebolo správnejšie napísať, že vlastne Imrich Thököly podporoval tureckú armádu. V auguste 1682 začali spojené turecko-kurucké oddiely obliehať Fiľakovo, ktoré bránil Štefan Koháry.

Po jeho páde Turci oficiálne uznali Thökölyho vládu. Sultán mu poslal symboly kráľovskej moci. Imrich Thököly sa takto z osmanských rúk dožil svoje túžby – vymenovania uhorským kráľom. Veľmi dobre si však uvedomoval, že hodnosť z rúk „pohanského“ sultána by jeho autoritu v Uhorsku neupevnilo, a tak kráľovský titul neprijal a používal titul knieža a pán Uhorska.

Thökölyho kniežatstvo Turci nazývali Orta Madžaru – Stredné Uhorsko. Sultán pod tureckým protektorátom zaručil aj slobodu vyznania pre protestantov a celistvosť krajiny v rámci hraníc vyznačených Vasvárským mierom.

Jezuitov a vysokých katolíckych cirkevných hodnostárov mali z tohto územia vyhnať. Takto sa Uhorsko na čas defacto rozdelilo na štyri časti. Hlavným mestom „kuruckého kráľa“ sa stali Košice. Imrich Thököly vojensky ovládol veľkú časť Horného Uhorska a cisárske vojská sa stiahli za Váh.

Po páde Fiľakova hlavné turecké sily z Horného Uhorska odtiahli, paša Ibrahim však ponechal Thökölymu menšie podporné jednotky. Tie potom ale v uvedených oblastiach napáchali veľké škody. Len počet únosov sa odhadoval na niekoľko tisíc.

Imrich Thököly nemal veľký úspech v obmedzovaní činnosti svojich spojencov. Zhromažďoval aj financie na výkup zajatcov a zasahoval v ich prospech pri Porte. V Kremnici si nechal raziť vlastné mince. Imrich Thököly svoju výhodnú situáciu využil na rokovania s cisárskym dvorom o prímerí.

Podarilo sa mu nakoniec aj uzavrieť dohodu, v ktorej si obhájil svoje územie, ale bez banských miest, Vígľaš a Zvolen a za to dostával z Viedne 3000 zlatých mesačne. Cisár však jeho kniežací titul neuznal.

Rok 1683 zostal pamätný v dejinách vojen, ktoré sa prehnali hornouhorským krajom. Veľkovezír Kara Mustafa sa rozhodol pokoriť Habsburgovcov dobytím Viedne.

Málokedy v doterajších dejinách strednej Európy bol jeho civilizačný a kultúrny vývoj ohrozený do takej miery ako práve v tomto roku. Takmer dvestotisícová armáda s tristo delami tiahla na Viedeň. Vývoj medzinárodnej situácie však do určitej miery aj nahrával Habsburgovcom.

V tejto dobe sa zblížilo Poľsko Jána III. Sobieského a Rakúsko. K zmene zahraničnej politiky Poľska prispela aj pápežská stolica, ktorá mala záujem na protitureckej koalícii. Leopold I. potom žiadal o pomoc aj ďalších panovníkov, ale výslovný prísľub dostal len od niektorých nemeckých kniežatstiev, hlavne od bavorského kráľa a saského kniežaťa.

Čo situáciu zhoršovalo bola skutočnosť, že Leopold bol zapletený do vojny s Francúzskom a jeho vojská utrpeli porážku v Taliansku aj na Rýne. Imrich Thököly posilnený tureckými zbormi podľa strategického plánu mal postupovať po pravej strane Dunaja na území Horného Uhorska a z tejto strany podporovať hlavné Tureckej sily.

Dňa 12. júla 1683 veľkovezír prijal Thökölyho na audiencii a údajne mu sľúbil, že z neho urobí viedenského kráľa. Poveril ho dobytím Prešporského hradu a pridelil mu veľký počet moslimských vojakov. Imrich Thököly zrušil prímerie s cisárom a ihneď začal postupovať.

Cisárska armáda sa zamerala výlučne na obranné boje s hlavným zámerom brániť Viedeň a pokiaľ to bude možné, zabrániť kurucom prenikať na Moravu a do Rakúska. Početne najsilnejšie zbory v počte asi 29 tisíc jazdcov a 14 tisíc pešiakov pod velením Karola Lotrinského sa stiahli na obranu Viedne.

Na hornom Považí strážili prechod na Moravu a do Sliezska oddiely generála Šulca v počte asi 8 tisíc mužov, na dolnom Považí sa pohybovali uhorské vojská palatína Esterházyho v počte asi 5 tisíc mužov. Ďalšie uhorskej oddiely, približne 6 tisíc mužov, boli rozmiestnené pod velením Batthynányivocov na pravom brehu Dunaja.

Poľský zbor Jeronýma Lubomirského bol začlenený do zostavy poľských vojsk Karola Lotrinského. Zatiaľ čo hlavné turecké sily postupovali k Viedni, na území Horného Uhorska do rúk Kurucov a ich spojencov prešla väčšina hradov, okrem Spiša, Muráňu, Oravského hradu, Likavy, Trenčína a Leopoldova.

V Prešporku vládla nervozita. Nakoniec sa celá Prešporská stolica aj mesto, až na Prešporský hrad, podriadila Thökölymu.

Dobývať hradný vrch, ktorý strážil mestská posádka sa Imrich Thököly neodhodlal, alebo to už nestihol. K mestu sa už totiž blížili vojská Karola Lotrinského v počte asi desaťtisíc mužov. Ich predvoj, dragúni Ľudovíta Bádenského obsadili okolie a hlavné sily sa rozostavil do bojového postavenia na východ od mesta.

Thököly sa chcel vyhnúť otvorenému stretnutiu, ale Husein paša zaútočil na Lubomirského Poliakov. Jeho útok Poliaci odrazili a jeho vojsko sa dalo na útek. Po neúspechu u Prešporku došlo k rozporom medzi kurucmi a Turkami a Imrich Thököly začal uvažovať aj o možnosti zmieriť sa s Viedňou.

Je asi aj na mieste tu spresniť, že rozpory medzi Thökölym a Turkami nebol ničím ojedinelým. Jednak všeobecne pôsobenia Turkov na uhorskom území vyvolávalo nielen medzi poddanými, ale aj medzi uhorskou šľachtou veľké rozhorčenie a podpora Thökölyho ostatných uhorských magnátov bola mizivá a veľká rada z nich sa radšej postavila za cisára a obranu kresťanstva.

Sám Imrich Thököly si uvedomoval, že sa spojil s hlavným nepriateľom kresťanstva a často musel postaviť svojich vojakov proti svojim tureckým spojencom a ich besnenie.

Imrich Thököly sa zdržiaval na západe Horného Uhorska a jeho vojaci drancovali okolie. Podnikali vpády na Moravu, kde dochádzalo k menším bojom s cisárskymi posádkami.

Znova sa pokúsil vyzvať Prešpork, aby sa vzdal, ale mesto nekapitulovalo a Imrich Thököly sa stiahol k Seredi, kde vyčkával ďalší vývoj udalostí pri Viedni. Turci 16. júna 1683 Viedeň úplne obkľúčili a podnikli aj prvý útok na jej hradby.

Mesto bránila relatívne slabá posádka pod velením Stahremberga a dobrovoľnícke útvary. Na obrane mal značný podiel aj Zdeněk Kaplíř sa Sulevic. Cisár Leopold ešte pred príchodom Turkov opustil Viedeň a uchýlil sa do Linzu. Po ňom začala utekať z Viedne i šľachta a zámožní mešťania.

Turci ustavične ostreľovali hradby aj mesto a podnikali jeden útok za druhým. Za niekoľko týždňov rovnakej situácie vypukol vo Viedni taký hlad, že obyvatelia mesta jedli už aj psy, mačky a potkany.

Keď sa na vyvýšeninách okolo Viedne začiatkom septembra objavili oslobodzujúce vojská pod velením poľského kráľa Jána III. Sobieského, vojvodu lotrinského a kniežaťa bádenského, Turci už začali podkopávať valy a bolo len otázkou niekoľkých dní, aby Viedeň pod ich náporom padla.

Ale 11. septembra 1683 obsadili spojené vojská vyvýšeniny na Kahlenberg a ráno nasledujúceho dňa začal neľútostný boj. Trval až do večera a skončil úplnú porážkou a ústupom Turkov, ktorí stratili okolo 20 tisíc mužov a zanechali v rukách víťazov celý svoj tábor s nesmiernym bohatstvom i množstvom zajatcov.

Táto bitka znamenala začiatok konca tureckej moci v Uhorsku. Imrich Thököly už v tejto dobe mal stále menšiu chuť sa nechať podporovať Turkami v boji proti cisárovi a svojej krajine a v ďalšej bitke, ktorá sa odohrala pri Štúrove 9. októbra už svojmu spojencovi neposlal dostatočnú pomoc.

Stred útočnej línie cisárskych vojsk tvorila pechota a vojsko ríšskych kniežat, na pravom krídle stáli cisárski kyrysníci a dragúni, na ľavom krídle jazdectvo Pálffyho a Taafeho. Delostrelectvo bolo rozložené pred pechotou v strede zostavy. Poliaci tvorili zálohu.

Turci pod velením Kara Mohameda pašu zaujali bojové postavenie a začali boj útokom na ľavé krídlo cisárskych vojsk. Chceli ho zničiť, ale tým oslabili svoj stred, na ktorý zaútočil podmaršál Dünewald. Tento útok rozhodol o bitke a Turci tu boli opäť porazení.

Turecká obrana sa rozpadla a dala sa na útek. Imrich Thököly sa pokúsil prostredníctvom poľského kráľa Jána Sobieského o diplomatické rokovania, ale všetky stroskotali. „Kurucký kráľ“ sa potom už sústredil taktiež len na svoj ústup a veľmi sa mu uľavilo, keď sa dozvedel, že neúspešný veľkovezír Kara Mustafa, ako to už bolo u Turkov zvykom, bol na rozkaz sultána uškrtený. Iste by inak obvinil zo svojho neúspechu aj Thökölyho.

Medzitým Poliaci a nemeckí žoldnieri obsadzovali postupne dôležité pevnosti. Zatiaľ sa im nepodarilo získať Košice. Sem v januári 1684 vodca Kuruc zvolal snem. Jednalo sa hlavne o otázkach vydržiavanie armády, vyberanie daní, o probléme ochrany získaného územia aj o náboženských otázkach.

Imrich Thököly tu hrozil šľachte, ktorá nechcela prinášať finančné ani vojenské obete v prospech Turkov. Bol totiž rozhodnutý vyberať dane sľúbené Porte za každú cenu. Sám vyhlásil, že „nechce a nemôže vlastné záujmy oddeliť od záujmov Porty“.

Avšak na druhej strane je pravda, že aj on ako uhorský šľachtic mal obavy z Turkov a pokúšal sa cez poľského kráľa spojiť s niektorými západnými mocnosťami a s ich pomocou vyhnať Turkov z Uhorska. Tieto pokusy však stroskotali.

Ešte začiatkom roka 1684 väčšina Thökölyho prívržencov – sedemnásť stolíc, dvanásť miest a mnohí z kniežat prijala Leopoldovu ponuku amnestie a prešla na stranu panovníka. V septembri podmaršál Šulc udrel na Thökölyho tábor pri Prešove, ale dobyť ho nedokázal.

Turci už Svätej lige – protitureckej koalícii cisára Leopolda, Jana III. Sobieského, pápeža Inocent XI. a Benátskej republike vzniknutej už v marci 1684 nedokázali účinne odporovať. K Svätej lige sa potom pripojilo aj Rusko a Leopold využil svoje spojená vojská tiež na vytlačenie Thökölyho z Horného Uhorska a Sedmohradska.

Začiatkom júla 1685 spojená protiturecká vojská v počte asi 43 tisíc mužov začala pod velením Karola Lotrinského obliehať Nové Zámky a potom sa väčšina vojsk presunula k Ostrihomu. V dobývaní Nových Zámkov pokračoval poľný maršal Caprara s šestnásťtisícovým vojskom.

Turci sa úporne bránili, ale boli zatlačení a vyvesili biele zástavy. Cisárski potom pokračovali v boji a väčšinu tureckej posádky pobili. V septembri Šulc prinútil kapitulovať aj Prešov, ktorý mali v rukách kuruci a ich prívrženci.

Potom padli aj Košice a rad ďalších mestských posádok sa vzdala. Ich pád však urýchlili sami Turci. Varadínský paša, dúfajúc, že tým urýchli mierové rokovania s Viedňou, pozval Thökölyho na slávnostný obed a potom ho dal zajať.

Keď sa táto správa rozniesla, kurucké hrady sa vzdali až na Mukačevo, ktoré bránila Thökölyho manželka. Asi dvanácttisíc Kurucov však prešlo na cisársku stranu a obrátilo zbrane proti Turkom.

Veľkú váhu tu zohrala aj beznádej Kurucov na nejaký väčší úspech a taktiež nenávisť k „pohanskej“ prítomnosti na domácej uhorskej pôde zohral určite tiež svoju úlohu.

Turci si uvedomili svoj omyl, vodcu Kurucov prepustili a varadínského pašu popravili. Nasledujúci rozpad kuruckého tábora sa už nedal zadržať.

Dňa 3. septembra 1686 jednotky Svätej ligy obsadili Budín a po vyhnaní Turkov i Pécs (Pécs) a Szeged. Nasledujúci rok boli Turci na hlavu porazení – znie to ako irónia dejín v bitke pri Moháči, kde sa celý turecký zlí sen v roku 1526 zrodil.

Potom boli Turci nútení vypratať aj Jáger (Eger). Roku 1688 cisárski velitelia obsadili Stoličný Belehrad (Székesfehérvár) a Turci museli vypratať Uhry. Padla aj posledná bašta bývalej kuruckej moci, Mukačevo.

Obrancovia na čele s Helenou Zrinski kapitulovali po prísľube úplnej amnestie. V tej dobe Imrich Thököly už len ako vazal tureckého sultána bojoval na rôznych bojiskách. Pokúšal sa ešte pomôcť svojej žene v Mukačeve, ale nemal dosť síl ani prostriedkov.

Nový veliteľ Ľudovít Bádenský preniesol vojnu do Srbska, Bosny a Valašska a dobyl srbský Belehrad. Imrich Thököly sa potom ešte raz a naposledy vrátil k moci. R. 1690 prešli Turci do ofenzívy a Veľkovezír Mustafa Köprülü dobyl späť Malé Valašsko a v Sedmohradsku po smrti Michala Apaffyho dosadili na kniežací stolec práve Imricha Thökölyho, ale musel si ho vybojovať u cisára.

V nasledujúcej bitke pri Zarneste na čele dvacaťtisícového vojská porazil generála Hajslera a okupoval Srbsko i s Belehradom. Avšak ako sa rýchlo Imrich Thököly sedmohradskej stolice zmocnil, tak rýchlo ju zase stratil. Neuplynuli ani dva mesiace a Thökölyho Ľudovít Bádenský opäť zo Sedmohradska vyprevadil. Na jeho miesto bol dosadený cisárom Michal II. Apaffy.

V roku 1691 v bitke pri Slanom Kameni porazil Ľudovít Bádenský Turkov na hlavu: Mustafa Köprülü padol, Turci museli vypratať Banát a Slavóniu. V roku 1692 padol Varadín a Michal II. Apaffy bol zosadený zo sedmohradského trónu pre sprisahanie proti cisárovi.

Sedmohradsko sa tak definitívne dostalo do moci Habsburgovcov (v roku 1696 bolo aj pripojené k cisárovým krajinám). Imrich Thököly sa potom zúčastňoval v tureckých službách výprav na Balkáne.

Roku 1694 rozpúšťal posledných kuruckých vojakov v počte asi 1500 mužov, ktorí museli prisahať, že nezdvihnú zbraň proti sultánovi. Ľudovít Bádenský bol už v roku 1693 odvolaný na Rýnske bojisko a po intermezze neschopných vojvodcov bol v roku 1697 postavený do čela cisárskej armády princ Eugen Savojský.

Ten potom ešte toho istého roku rozdrvil Turkov sultána Mustafu na hlavu v bitke pri Zente, opanoval Bosnu a dobyl Sarajevo. Mierom v Karloviciach roku 1699 boli Turci prinútení zriecť sa Uhorska a Sedmohradska (až na Temešvár). Na základe tohto mieru bol bývalý „kurucký kráľ“ Imrich Thököly vypovedaný z Uhorska.

Svoj život dožíval ďaleko od európskeho diania v Malej Ázii. Zomrel v roku 1705 v Nikomédii. Jeho telesné pozostatky boli v roku 1906 prevezené do Kežmarku a uložili ich v evanjelickom kostole. Horné Uhorsko (Slovensko) potom prestalo byť jadrom Uhorska ako doteraz.

Po vytlačení Kurucov z Horného Uhorska nastal čas krutého zúčtovania. Smutne preslávený generál Caraffa dal zatknúť cisárskeho odporcu a začali súdy. Roku 1687 krvavý súd v Prešove odsúdil na dve desiatky Slovákov, Maďarov a Nemcov na potupnú smrť.

„Na rozkaz Jeho Veličenstva cisára delegovaný súd uznáva za správne a spravodlivé, aby sa potrestali na hrdle, a to nasledovne: najprv sa im na lešení odsekne ruka …. potom mečom hlava, potom ich rozštvrtené telá zostanú visieť na hákoch vedľa štyroch hradských ciest pocestným na pobavenie a pohrdačom Jeho Veličenstva na výstrahu a postrach. Hlavy im pribijú veľkým železným klinom na šibenice.“

Do dejín táto udalosť vošla pod názvom “ prešovské jatky „. Viedenská vláda opäť začala priťahovať uzdu. Na uhorskom sneme v Prešporku 1687-1688 bol vďaka porážke Turkov a Thökölyho utvrdený habsburský centralizmus. Bola zrušená voliteľnosť uhorských kráľov a vyhlásená dedičnosť trónu v rode Habsburgovcov. Všetko začalo na novo.

Thökölyho povstanie bolo povstaním stavovským. Hlavnou požiadavkou bolo obnovenie uhorskej stavovskej ústavy a náboženskej slobody. Hlavnú úlohu v odboji mala časť uhorskej šľachty a kurucký vojaci.

Je iróniou dejín, že musel povstať uhorský šľachtic proti cisárovi (svojmu kráľovi), ktorý v roku 1664 uzavrel „hanebný mier“ s Turkami a nechal im napospas uhorské krajiny, aby sa tento kežmarský rodák spojil práve s nepriateľom kresťanstva proti tomuto cisárovi a ten sa až potom chopil zbrane, aby vyhnal Turka i onoho uhorského šľachtica z Uhorska.

Je však isté, že víťazstvo Turkov podporovaných kurucmi by bolo pre Uhorsko oveľa horšie ako závislosť na Habsburgovcoch. Víťazstvo Turkov by znamenalo v oblasti hospodárskeho, spoločenského, kultúrneho a národného vývoja dejinnú katastrofu.

 

Zdroj: wikipedia.org, uhersko.com, slechtickerody.blog.cz, korzar.sme.sk

---

Imrich Thököly kráľ Kurucov

Nové Zámky v historickom, súčasnom FOTO a VIDEO zobrazení. Nové Zámky Fotoalbum

Nové Zámky Fotoalbum, mesto Nové Zámky v historickom, súčasnom Foto a Video zobrazení. Nové Zámky Fotoalbum je pre nadšencov histórie Nových Zámkov.

Našu stránku a dianie na nej môžete sledovat na Sociálnej Sieti Facebooku i na Google+

Naša webová stránka Nové Zámky Fotoalbum, je pre obyvateľov Nových Zámkov a nadšencov histórie Nových Zámkov. Stránka Nové Zámky Fotoalbum je Informatívneho charakteru, jej obsah sa snaží priblížiť obyvateľom, ale aj potencionálnym turistom mesta Nové Zámky jej históriu, aby mohli bližšie spoznať jej farebnosť a rôznorodosť. Stránka slúži k vzdelávaniu a rozšíreniu si svojich znalostí o histórii mesta Nové Zámky. Najdete u nás veĺké množstvo zaujímavostí o našom meste, jeho históriu, a veľké množstvo FOTO a VIDEO materiálu, ďalej zaujímavé miesta v našom meste i velké množstvo informácií o Osobnostiach našeho mesta, ktoré sa pričinili o jeho zviditeľnenie vo svete.